Nultá hodina
1 / 2
Pán Treves s pôžitkom chlipkal portské. Vynikajúce víno. Večera bola chutná a obsluha dokonalá. Lady Tressilianová zjavne nemala problémy so služobníctvom. A hoci bola pani domu chorá, na chode domácnosti sa to nijako neprejavilo. Škoda, že dámy neodišli z jedálne, keď sa začalo podávať portské. Pán Treves si potrpel na staré obyčaje. Ale mladí ľudia mali svoje spôsoby. Zamyslene sa zahľadel na krásnu mladú ženu, manželku Nevila Strangea. Kay v ten večer priam žiarila. Vo svetle sviečok jej krása ešte väčšmi vynikala. Práve sa k nej skláňala tmavá hlava Teda Latimera. Očividne sa jej zaliečal. Kay opájal pocit víťazstva a sebaistoty. Pohľad na ňu hrial pána Trevesa pri srdci. Mladosť, pomyslel si, nič sa jej nevyrovná! Nečudo, že manžel stratil hlavu a opustil svoju prvú ženu. Audrey sedela vedľa neho. Očarujúce stvorenie a skutočná dáma – ale pán Treves vedel, že práve od takých žien muži odchádzajú najčastejšie. Pozrel sa na ňu. Mala sklonenú hlavu a uprene hľadela do taniera. Čosi v jej nehybnosti ho zaujalo. Zahľadel sa na ňu pozornejšie. Ktovie, na čo myslí, vravel si v duchu. Pekné, ako jej vlasy rámujú dokonale tvarované ucho... Vtom sa pán Treves prebral a všimol si, že spoločnosť odchádza. Rýchlo sa zdvihol. Keď prešli do salóna, Kay Strangeová okamžite zamierila ku gramofónu a pustila platňu s tanečnou hudbou. Mary Aldinová sa obrátila k pánu Trevesovi a ospravedlňujúcim tónom poznamenala: „Vy asi neznášate džez.“ „Vôbec nie,“ zaklamal zdvorilo starý pán. „Nezahráme si neskôr bridž?“ navrhla Mary. „Teraz nemá význam začínať hru, viem, ako sa lady Tressilianová teší na rozhovor s vami.“ „Milé. Lady Tressilianová medzi vás nechodieva?“ „Nie, kedysi sem zašla na vozíku, preto sme dali nainštalovať výťah. Ale v poslednom čase sa najradšej zdržiava vo svojej izbe. Rozpráva sa, s kým chce. Každého si dá zavolať ako kráľovná.“ „Myslím, že ste to vystihli, slečna Aldinová. V správaní lady Tressilianovej bolo vždy čosi kráľovské.“ Uprostred izby sa Kay pomaly vlnila v rytme hudby. „Daj ten stôl nabok, Nevile,“ povedala. Jej hlas znel panovačne, sebaisto. Oči sa jej leskli, ústa mala pootvorené. Nevile poslušne odsunul stôl. Potom k nej podišiel, ale ona sa zámerne obrátila k Tedovi Latimerovi. „Poď tancovať, Ted.“ Ted ju okamžite objal okolo pása a dali sa do tanca. Pohojdávali sa, krúžili, kĺzali po parketách v dokonalom súlade. Radosť pozerať. „Tancujú ako... ehm... profesionáli,“ poznamenal pán Treves. Mary Aldinová sa zháčila, ale potom si povedala, že starý pán chcel určite vyjadriť obdiv. Pozrela do múdrej vráskavej tváre. Zdalo sa jej, že má neprítomný výraz, akoby o niečom rozmýšľal. Nevile chvíľu váhal, ale potom sa vybral za Audrey, ktorá stála pri okne. „Smiem prosiť, Audrey?“ Povedal to veľmi formálne, takmer chladne. Akoby ho k tomu viedla iba zdvorilosť. Audrey Strangeová napokon prikývla a vykročila k nemu. Mary Aldinová čosi nezáväzne prehodila, ale pán Treves neodpovedal. Vedela, že nie je hluchý a že je mimoriadne zdvorilý – a uvedomila si, že ho čosi zaujalo. Nevedela, či tak pozorne sleduje tanečníkov, alebo Thomasa Royda, ktorý stál sám na opačnom konci izby. Zrazu sa pán Treves strhol a spýtal sa: „Prepáčte, moja drahá, čo ste hovorili?“ „Vlastne nič. Iba to, že máme nezvyčajne teplý september.“ „Máte pravdu. Ale v hoteli vraveli, že by privítali dážď, lebo je príliš sucho.“ „Dúfam, že tam máte dosť pohodlia.“ „Ach áno, aj keď musím povedať, že ma nahnevalo, keď som zistil, že...“ Pán Treves náhle zmĺkol. Audrey sa odtiahla od Nevila a s rozpačitým smiechom sa ospravedlňovala: „Na tancovanie je príliš teplo.“ Zamierila k otvorenému francúzskemu oknu a vyšla na terasu. „Choď za ňou, ty hlupák,“ zamrmlala si Mary popod nos. Pán Treves ju však počul a prekvapene sa na ňu zahľadel. Mary očervenela a zasmiala sa. „Rozmýšľam nahlas,“ priznala sa. „Ale hrozne ma rozčuľuje. Je taký pomalý.“ „Pán Strange?“ „Kdeže, nemala som na mysli Nevila. Thomas Royde.“ Thomas Royde sa už odhodlával, ale Nevile ho predbehol a vyšiel von za Audrey. Pán Treves chvíľu so záujmom hľadel na francúzske okno, no potom sa vrátil k tanečníkom. „Skvelý tanečník, ten pán... Latimer, tak sa volá, však?“ „Áno. Edward Latimer.“ „Aha. Zdá sa, že Edward Latimer je starý priateľ pani Strangeovej.“ „Správne.“ „A čím sa ten... driečny mládenec živí?“ „Nuž, pravdupovediac, neviem.“ „Isteže,“ zatiahol chápavo pán Treves. „Býva v Hoteli Easterhead Bay,“ pokračovala Mary. „Príjemné miesto,“ utrúsil starý pán a po krátkej odmlke dodal: „Má vskutku zaujímavý tvar hlavy... nezvyčajný sklon zadnej časti lebky. Veľmi to nevidieť, lebo to šikovne zakrýva vlasmi. Ale je to rozhodne zvláštny tvar.“ Nasledovala ďalšia odmlka, po ktorej dodal: „Naposledy som takú hlavu videl u muža, ktorý dostal desať rokov za brutálne prepadnutie starého klenotníka.“ „Hádam nechcete naznačiť...!“ zvolala Mary. „Nie, vôbec nie. Zle ste ma pochopili. Nenarážam na vášho hosťa. Len som chcel pripomenúť, že aj bezcitný, krutý zločinec môže vyzerať ako šarmantný a príťažlivý mládenec. Asi to znie čudne, ale je to tak.“ Starý pán sa milo usmial. „Viete, pán Treves, že mi naháňate strach?“ povedala Mary. „Ale choďte.“ „Naozaj. Nič vám neujde.“ „Oči mi, chvalabohu, slúžia,“ pripustil blahosklonne pán Treves a vzápätí dodal: „Len tejto chvíli neviem posúdiť, či je to výhoda, alebo nevýhoda.“ „Prečo by to mala byť nevýhoda?“ Pán Treves pochybovačne pokrútil hlavou. „Niekedy na seba treba zobrať zodpovednosť. A nie je ľahké rozhodnúť sa, čo je správne.“ Do salóna vošiel Hurstall s kávou. Najprv podal šálku Mary a starému právnikovi, potom prešiel na druhý koniec miestnosti k Thomasovi Roydovi. Na pokyn Mary Aldinovej položil podnos na nízky stolík a vzdialil sa. Kay zavolala ponad Tedovo plece: „Dokončíme túto skladbu!“ „Odnesiem Audrey kávu na terasu,“ povedala Mary. So šálkou v ruke pristúpila k francúzskemu oknu a pán Treves za ňou. Keď zastala na prahu, zvedavo sa zahľadel ponad jej plece. Audrey sedela v rohu na zábradlí. Jej krása akoby v jasnom mesačnom svetle ožila – bola to krása línií, nie farieb. Dokonalá línia sánky, ťahajúca sa až k uchu, jemne tvarovaná brada, nežná krivka pier, mimoriadne pekná hlava a drobný rovný nosík. Tá krása jej vydrží až do staroby, lebo nemá nič spoločné s pleťou a svalstvom – spočíva totiž v kostiach, pomyslel si pán Treves. Trblietavé šaty ešte väčšmi zvýrazňovali účinok mesačného svitu. Sedela bez pohnutia a Nevile Strange sa na ňu pozeral zobďaleč. Podišiel k nej. „Audrey,“ začal, „ty...“ Zvrtla sa, zoskočila zo zábradlia a chytila sa za ucho. „Ach! Moja náušnica! Asi som ju niekde stratila.“ „Kde? Počkaj, pohľadám ju.“ Obaja sa v rozpakoch zohli – a zrazili sa hlavami. Audrey sa hneď odtiahla. Nevile vykríkol: „Moment! Manžetový gombík... zachytil sa ti vo vlasoch. Nehýb sa.“ Audrey poslušne stála ako socha, zatiaľ čo sa Nevile pokúšal vyslobodiť gombík. „Au! Ťaháš ma za vlasy! Si hrozne nešikovný, Nevile, poponáhľaj sa, dobre?“ „Prepáč, zdá sa, že mám obe ruky ľavé.“ Mesačný svit umožňoval pozorovateľom vidieť to, čo Audrey vidieť nemohla. Nevilovi sa nápadne triasli ruky, keď sa pokúšal uvoľniť pramienok popolavých vlasov. Aj Audrey sa chvela, akoby jej bolo chladno. Mary Aldinová sa mykla, keď za ňou zaznel tichý hlas: „S dovolením...“ A vzápätí popri nej prešiel Thomas Royde. „Pomôžem vám, Strange?“ spýtal sa. Nevile sa narovnal a Audrey od neho odstúpila. „Netreba. Už som hotový.“ Nevile bol nezvyčajne bledý. „Si celá skrehnutá,“ prihovoril sa Thomas Audrey. „Poď dnu, dáš si šálku kávy.“ Zamierili do salóna a Nevile sa zahľadel do diaľky. „Práve ti nesiem kávu,“ ozvala sa Mary. „Ale radšej si ju vypi vnútri.“ „Áno,“ prikývla Audrey. „Poďme dnu.“ Všetci sa vrátili do salóna. Ted s Kay prestali tancovať. Vtom sa otvorili dvere a vošla vysoká chudá žena v čiernom. „Lady Tressilianová vás pozdravuje a prosí pána Trevesa, aby sa unúval do jej izby,“ povedala úctivo.
Lady Tressilianová prijala pána Trevesa s očividným potešením. Rýchlo spolu vplávali do prúdu spomienok na spoločných známych. Po polhodinovom rozhovore si stará dáma slastne povzdychla: „Ach, pekne sme sa porozprávali! Čo môže byť príjemnejšie ako klebetenie a spomienky na staré škandály!“ „Trocha škodoradosti človeku spestrí život,“ súhlasil pán Treves. „Mimochodom, čo poviete na náš ukážkový ľúbostný trojuholník?“ Pán Treves sa zo slušnosti tváril nechápavo. „Ehm... aký trojuholník?“ „Nehovorte, že ste si nič nevšimli! Mám na mysli Nevila a jeho manželky.“ „Ach tak! Terajšia pani Strangeová je výnimočne príťažlivá mladá žena.“ „Audrey tiež,“ ozvala sa lady Tressilianová. „Isteže, má svoje čaro,“ pripustil pán Treves. „Hádam tým nechcete povedať, že chápete muža, ktorý opustí Audrey, osobu mimoriadnych kvalít, pre akúsi Kay?“ zvolala lady Tressilianová. „Chápem. Stáva sa to často,“ odvetil pokojne pán Treves. „Nechutné! Keby som bola muž, určite by sa mi Kay čoskoro zunovala a ľutovala by som, že som zo seba urobila blázna.“ „Aj to sa stáva dosť často. Také náhle poblúznenie,“ povedal vecne pán Treves, „zriedkakedy trvá dlhšie.“ „A čo potom?“ spýtala sa stará dáma. „Zvyčajne sa prispôsobia obidve strany. Často však nasleduje druhý rozvod. Muž sa ožení tretí raz a vyberie si ženu s prívetivejšou povahou.“ „Nezmysel! Nevile nie je nijaký mormón, či čo sú niektorí vaši klienti!“ „Občas sa rozvedení manželia znova zoberú.“ „Vylúčené! Na to je Audrey priveľmi hrdá,“ vyhlásila lady Tressilianová. „Myslíte?“ „Tým som si istá. A prestaňte krútiť hlavou, rozčuľuje ma to!“ „Zo skúsenosti viem, že keď ide o lásku, ženy majú malú alebo nijakú hrdosť. Často o hrdosti hovoria, ale v ich konaní sa neprejavuje.“ „Nepoznáte Audrey. Vášnivo ľúbila Nevila. Možno až priveľmi. Keď ju opustil pre to dievča (podľa mňa nie je na vine iba on – prenasledovala ho, a viete, akí sú muži!), nechcela ho viac vidieť.“ Pán Treves si diskrétne odkašľal. „A predsa je tu.“ „Áno, áno,“ odvetila podráždene lady Tressilianová. „Netvrdím, že rozumiem týmto moderným nápadom. Predpokladám, že Audrey sem prišla, aby ukázala, že jej to neprekáža.“ „Pravdepodobne si to tak zdôvodňuje, áno.“ Pán Treves si zamyslene pošúchal bradu. „Naznačujete azda, že stále myslí na Nevila a že... Nie! Tomu neverím!“ „Vylúčiť sa to nedá.“ „To nestrpím!“ vyhlásila lady Tressilianová. „V mojom dome nič také nestrpím.“ „Veď už teraz tu vládne nervozita, nemám pravdu?“ spýtal sa pán Treves. „V dome badať napätie.“ „Aj vy ste si to všimli?“ „Áno, priznávam, som z toho zmätený. Pocity zúčastnených strán sú pre mňa záhadou, ale podľa môjho názoru vo vzduchu cítiť pušný prach. Každú chvíľu môže nastať výbuch.“ „Prestaňte rozprávať ako ten katolícky vzbúrenec Guy Fawkes a radšej mi povedzte, čo mám robiť,“ odsekla lady Tressilianová. Pán Treves zdvihol ruky, ako keby sa vzdával. „Naozaj neviem, čo by som vám poradil. Som si istý, že tu čosi nehrá. Ale celá vec je príliš nejasná, nemáme sa čoho chytiť.“ „Nemám v úmysle požiadať Audrey, aby odišla. Pokiaľ viem, správa sa v tejto mimoriadne zložitej situácii bezchybne. Je zdvorilá, ale zdržanlivá. Jej vystupovaniu sa nedá nič vyčítať.“ „Súhlasím s vami,“ prikývol pán Treves. „Ale napriek tomu má na mladého Nevila Strangea istý vplyv.“ „Nevile sa správa nemožne,“ vyhlásila lady Tressilianová. „Musím sa s ním porozprávať. Ale nemôžem ho vyhodiť z domu. Matthew ho považoval za svojho adoptívneho syna.“ „Viem.“ Stará dáma si vzdychla. „Viete, že Matthew sa utopil práve tu?“ spýtala sa stíšeným hlasom. „Áno.“ „Mnohých ľudí prekvapilo, že som zostala. Hlupáci. Tu som Matthewovi najbližšie. Tento dom mi ho stále pripomína. Všade inde by som sa cítila osamelá.“ Nakrátko zmĺkla a potom pokračovala: „Spočiatku som dúfala, že čoskoro odídem za ním. Najmä keď mi prestalo slúžiť zdravie. Zdá sa, že som ako stará vŕzgajúca brána – večná mrzáčka, ktorá nie a nie zomrieť.“ Zlostne udrela päsťou do vankúša. „Vôbec ma to neteší, verte mi. Vždy som sa nádejala, že keď príde smrť, pôjde to rýchlo – že sa s ňou stretnem tvárou v tvár – a nebude mi ustavične striehnuť za chrbtom, pozerať mi cez plece a tlačiť ma čoraz hlbšie do potupnej choroby, čo ma oberá o dôstojnosť. Som stále bezmocnejšia, stále viac odkázaná na druhých ľudí!“ „Ale tí sú vám oddaní, o tom som presvedčený. Máte predsa vernú slúžku, či nie?“ „Barrettovú? To ona vás priviedla hore. Neviem, čo by som si bez nej počala. Je to stará ostrieľaná bojovníčka, o jej vernosti niet pochýb. Pracuje tu roky.“ „Povedal by som, že ste mali šťastie, aj pokiaľ ide o Mary Aldinovú.“ „Máte pravdu. Veľké šťastie.“ „Mary je vaša príbuzná?“ „Vzdialená sesternica. Jedno z tých nesebeckých stvorení, ktoré obetujú život pre iných. Starala sa o svojho otca – múdry muž, ale strašný punktičkár. Keď zomrel, prosila som ju, aby sa presťahovala ku mne, a blahorečím dňu, keď sem prišla. Nemáte predstavu, aké hrozné bývajú spoločníčky. Zväčša sú príšerne nudné, svojou bezduchosťou vás pripravia o rozum. Robia spoločníčky, lebo sa na nič iné nehodia. Je úžasné mať pri sebe takú sčítanú a inteligentnú ženu, ako je Mary. Myslí jej to – má skôr mužské myslenie. Veľa číta, môžete sa s ňou rozprávať o všetkom. Okrem toho je neuveriteľne šikovná v domácnosti. Perfektne sa stará o dom aj služobníctvo – všetky hádky a roztržky likviduje v zárodku – neviem, ako to robí, predpokladám, že využíva svoj takt.“ „Je tu už dlho?“ „Dvanásť rokov – nie, viac. Trinásť, štrnásť – tak nejako. Som s ňou veľmi spokojná.“ Pán Treves pokýval hlavou. Lady Tressilianová ho pozorovala prižmúrenými očami a zrazu vyhŕkla: „Čo sa deje? Trápi vás niečo?“ „Maličkosť,“ odvetil pán Treves. „Iba maličkosť. Vám nič neunikne, však?“ „Rada študujem ľudí. Vždy som vedela, keď mal Matthew nejaké starosti.“ S povzdychom zložila hlavu na vankúš. „Musíme sa rozlúčiť.“ Nevyznelo to urážlivo, skôr ako rozkaz kráľovnej. „Som veľmi ustatá. Ale bolo mi s vami príjemne. Príďte ma zase navštíviť, dobre?“ „Rád vás vezmem za slovo. Dúfam, že som nerozprával priveľa.“ „Kdeže. Únava vždy prichádza náhle. Buďte taký láskavý a zazvoňte na Barrettovú, predtým než odídete.“ Pán Treves opatrne potiahol za šnúru zakončenú mohutným strapcom. „To je hotová starožitnosť,“ poznamenal. „Môj zvonec? Áno. Tie elektrické novoty nie sú pre mňa. Stále sa kazia, darmo ich stláčate. Táto vecička ma nikdy nesklame. Zvoní v izbe Barrettovej o poschodie vyššie – zvonec má rovno nad posteľou, takže nemusím dlho čakať. A keď sa hneď neohlási, potiahnem za šnúru ešte raz.“ Keď pán Treves vychádzal z izby, počul hore druhé zazvonenie. Zdvihol hlavu a všimol si drôty, čo sa ťahali po strope. Barrettová sa už náhlila dolu schodmi a cestou do izby svojej panej prebehla okolo neho. Pán Treves pomaly kráčal dolu po schodišti, neobťažoval sa použiť malý výťah. V tvári sa mu zračila neistota.