„Čakám na teba celú večnosť,“ zavolala Luce z minulosti na Daniela. „O chvíľu tu zamrznem.“ Daniel odtrhol zrak od oblohy a díval sa na ňu s bolestným výrazom. Triasla sa mu pera a tvár mal mŕtvolne bielu. „Nezamrzneš,“ povedal jej. Boli to slzy, čo si Daniel utieral? Zavrel oči a striasol sa. Potom sa s rukami nad hlavou odrazil od útesu. O chvíľu nato Daniel vyplával na hladinu. S rozžiarenou, šťastnou tvárou mu Luce z minulosti ovinula ruky okolo krku. Luce v lese so zmiešaným pocitom nevoľnosti a zadosťučinenia sledovala, ako sa to celé odohráva. Chcela, aby si jej minulé ja užilo Daniela, koľko sa len dá, aby cítilo tú nevinnú, extatickú blízkosť milovaného človeka. Ale tak ako Daniel a roj oznamovateľov, aj ona vedela, čo sa stane, len čo si táto Luce pritisne svoje pery na jeho. Daniel mal pravdu: Nezamrzne. Vznieti sa v hrôzostrašných plameňoch. A zanechá za sebou smútiaceho Daniela. No nielen jeho. To dievča malo svoj život, priateľov a rodinu, ktorí ju ľúbili, ktorých jej strata zničí. Zrazu sa Luce rozzúrila. Nad kliatbou, ktorá nad ňou a Danielom visí. Bola nevinná, bezmocná; nechápala nič z toho, čo sa malo stať. Stále nechápala, prečo sa to dialo, prečo musela vždy zomrieť tak rýchlo po tom, čo našla Daniela. Prečo sa jej to v tomto živote zatiaľ nestalo?