Vzťahová níž
1 / 3
Úplnú katastrofu som odvrátila vtedy, keď segra vysvetľovala mojej Dominike niečo z matiky, mobil mala v kuchyni po mojej pravici, blikla na ňom esemeska a ja, vôbec neviem prečo, som úplne automaticky po ňom siahla a správu si prečítala: Zajtra o tretej tam, kde vzdy? To tam stálo, čierne na bielom, alebo na akom, neviem, ako sa dá definovať farba displeja mobilného telefónu. Drzo. Po mesiaci, po tom, čo vytrápil všetko vo svojom okolí, chcel bez problémov všetko vrátiť tam, kde bolo dobre len jemu. Sebecký hajzel bez chrbtovej kosti. Spomenula som si na drobnú blondínku. Na to, ako sa moja sestra strhne vždy, keď jej telefón vydá nejaký zvuk... Ruky sa mi trochu triasli, aj som párkrát nasucho prehltla, lebo takéto veci by sa asi robiť nemali, ale prsty som mala veľmi rýchle. Nepridem. Budem ti vdacna, ked ma prestanes kontaktovat. Odoslať. Počkať na doručenku. Doručené. Vymazať. Všetko. Modliť sa, aby Dominika ešte chvíľu nechápala, lebo môže prísť odpoveď. Boh stál pri mne. Odpoveď prišla. Obratom. Urazená. Niečo v zmysle - Ako chceš, veď ty sama prídeš na to, že ti chýbam. Fajn. Takže dá pokoj a segru bude trestať tichom. Ona sa mu neozve. Viem to. Vylieči sa. Uložila som mobil znovu na miesto po mojej pravici a ruky sa mi triasť prestali... Po roku sa vydala. Moja sestra. Za Igora, kolegu zo školy. Keby učil aspoň telesnú alebo niečo viac sexi, nič nepoviem, ale on bol celé dni zavretý v školskej dielni, kam chodili deti na pracovné vyučovanie. Vraj ju zaujal, lebo bol zručný a milý. Bola to živá tragédia, sestra sa tak úporne snažila, aby nebolo vidno, ako sa k sebe nehodia, že sme nemali srdce pripomínať jej to. Len sme trpezlivo čakali, kedy ju to prestane baviť. Lebo nás to veľmi nebavilo. Igor bol totiž rozprávač. Rodený. Rozprával stále, bez prestávky, na každú tému mal historku, ktorá pripadala vtipná len jemu, a stávalo sa pomerne často, že sa sám na sebe tak schuti smial, až si dlaňami plieskal po stehnách. Chápem, sestru to mohlo v jej depresívnom období po ženáčovi baviť, nemusela nič hovoriť a necítila sa sama. Ale on bol okrem toho premúdrený ako rádio, všetko vedel lepšie ako ktorýkoľvek odborník, takže v priebehu niekoľkých týždňov vysvetlil mame zásadný problém katolíckej cirkvi a otcovi sa úprimne čudoval, že verí vlastnej predpovedi počasia. A na moju adresu hovoril niečo ako - Ty, Martinka, si o niečo škaredší klon mojej ženy... Čo vám poviem, obľúbený bol. „Len aby neotehotnela,“ hovorievala mama, keď sme ho pretriasali. „Mať vás obidve s deťmi a bez mužov...“ „Prosím ťa, ten bude okolo toho toľko tárať, že sa k robeniu detí nikdy nedostane,“ povedal pokojne otec a trochu mal asi pravdu. Sestra sa totiž zo zúfalstva zamotala s niekým, kto menej rozprával a viac sexoval, a keď sa o tom Igor dozvedel, odľahlo jej, lebo si myslela, že manželstvo sa končí. Mýlila sa. Rozhodol sa bojovať. Na základe toho, čo sa stalo, si vyhodnotil, kde sa stala chyba, a svoj postoj k intímnemu životu radikálne zmenil. Tak v sestrinom živote znovu hral veľkú úlohu mobilný telefón, tentoraz však nemlčal, tentoraz neustále pípal. Igor. Posielal jej esemesky typu: Dnes vezmem do úst lalôčik tvojho ucha a s radosťou budem počúvať slastné vzdychy, ktoré vylúdiš... Alebo: Dráždi ma len pomyslenie na to, že tvoja jaskynka je pripravená na to, aby som ju zaplnil... Alebo najhoršie: Milujem chĺpky na tvojich nohách. Raz ich všetky spočítam. Sú také krásne kučeravé... „Ty máš na nohách kučeravé chlpy?“ spýtala som sa, keď mi sestra so zdesením na tvári ukazovala tie lyrické vyznania. „Nemám žiadne!“ „Tak to má spočítané raz-dva.“ „Fuj, nech mi to nepíše,“ zamraučala. „Je to tvoj muž.“ „Ja ho už nechcem,“ zamraučala znovu. „Veľmi nezrelé.“ „Je mi odporný.“ „Ako veľmi?“ „Najviac na svete.“ „To môže súd charakterizovať ako istý druh lásky.“ „Aký súd?“ „Rozvodový, ty ťapa.“ „To sa nedá inak zrušiť?“ „Ešte ho môžeš zavraždiť.“