Kým nejde o život...
1 / 3
Mamina, ďakujem za autíčko, aj nabudúce mi niečo pošleš?“ vyzvedal na druhý deň Jakub cez telefón, keď poskakoval so slúchadlom pri uchu. Soňa sa usmievala, bola rada, že syn si za jej neprítomnosť našiel aspoň nejakú náhradu. „To je jasné. Keď mi babka povie, že si poslúchal a že si zaslúžiš, tak poprosím sestričku, aby mi v hračkárstve pre teba zase vybrala nejaké krásne autíčko. Samozrejme, že aj pre Maťka. Jemu sa autíčko tiež páčilo?“ vyzvedala, chcela vedieť, či Maťka hračka trochu neobmäkčila. „Maťko je tiež pri tebe?“ „No, Maťo tu stojí pri mne. Maťo, pozdrav maminu do telefónu,“ povedal bratovi, ktorý dovtedy stál s otvorenou pusou a pozoroval, ako sa Jakub s maminou rozpráva. „Ee mama,“ pokrútil hlavou a o krok odstúpil. Soňa to počula a oči sa jej zaliali slzami. Doteraz jej o jeho odmietnutí iba rozprávali. Až teraz ho počula naživo. „Mamina, nič si z neho nerob, on je len taký malý debko. On ešte nič nechápe,“ vysvetľoval Jakub, no vzápätí skríkol od bolesti. „Áu, nekop ma, debo!“ „Ja ee bebo!“ bránil sa malý. „No tak, chlapci,“ tíšila ich Soňa. Dedo sa len prizeral a usmieval. „Ale keď on ma kopol do fujare, debo malý!“ vysvetľoval Jakub. „Dedo, nemôžeš ich trochu usmerniť? Čo tam len tak stojíš a nič nepovieš?“ Soňa počula odkiaľsi volať mamu. „Kubino, nehovorí sa do fujare. Tá kosť, do ktorej ťa Maťko kopol, sa volá píšťala,“ vysvetlil zhovievavo. Zatiaľ, čo sa Soňa zadúšala od smiechu, babka musela pribehnúť až k telefónu, lebo ju počula už úplne zreteľne. „Zbláznil si sa? Nemáš ich poúčať z anatómie ľudského tela, ale zo slušného správania. Je mi jedno, keď ho kopne trebárs aj do flauty, ale bratovi do debilov nadávať nebude!“ kričala na otca, akoby mu to prikázal on. „Ja som mu nepovedal, že debil! Ale že debo,“ vysvetlil Jakub, mysliac si, že v tých dvoch slovách je zásadný rozdiel. „A okrem toho,“ pridal sa dedo na jeho obranu, „keby mňa môj brat nakopol do mojej flauty, určite by som mu povedal aj niečo horšie,“ povedal dvojzmyselne tak, že to pochopila iba babka so Soňou, ale mrkol pri tom na vnuka. Babka len pokrútila hlavou a odchádzala do kuchyne. „Radšej ani nechcem vedieť, čo si Soňa myslí o našej výchove jej detí. A že ju pozdravujem. Dedo jej zamával a chlapci ho napodobnili. Potom si zobral slúchadlo. „Sonička? No, už som tu. Malá výmena názorov. Ale už je všetko v poriadku. Ako sa mi máš?“ hladkal pri tom Maťka, ktorý so zodvihnutou hlavičkou a znovu otvorenými ústami pozeral na telefón. Kubko poskakoval ako neposlušné kozliatko a naťahoval ruku ku slúchadlu, že sa chce ešte rozprávať s maminou. „Mami, predstav si, s dedom sme sa v meste stretli s tetou Gabi. A vieš čo? Kúpila si malého psíka. Ale on nebude malý. Volá sa pitbul! Ale pitbuly sú bojové a nemajú rady deti. Tak som sa tety Gabi opýtal, prečo si kúpila psíka, ktorý nemá rád deti, a ona mi povedala, že vraj to si kúpila naschvál kvôli ujovi Rudovi. Lebo keď ju vraj nezačne poslúchať, tak tomu pitbulovi rozkáže, aby mu odhryzol gule. Ale neviem, aké gule, asi vianočné, lebo dedo ma od nej odviedol hneď preč, tak som sa už nestihol opýtať. Mami, prečo by teta Gabi chcela, aby jej pes dohrýzol ujovi Rudovi vianočné gule? Babka, nechaj, neber mi ešte telefón...“
Jakubovu blonďavú hlávku videli pred domom rodičov už zdiaľky. Soňa opäť začínala pociťovať nedočkavosť z detstva, keď čakala na darčeky od Ježiška. Keď sa priblížili na pár metrov, Kubko spoznal auto a s radostným mávaním dobehol až k Alexovi. „Ocino ahój, dostal som včeličku,“ začal sa chváliť, ale medzi tým už vystúpila aj Soňa a chlapec zbadal aj ju. „Dobrý deň, ujo! Vy ste boli s ocinom v robote?“ opýtal sa a na chvíľu jej vyrazil dych. „Kubko...“ začal Alex, no Soňa ho mávnutím ruky zastavila. „Kubino, pozri, to som ja, mamina. Trochu som sa zmenila, ale...“ „Maminá!“ vykríkol, ani ju nenechal dohovoriť a rozbehol sa k nej. „No jasné, ja debo! Ako som ťa mohol nespoznať!“ vykrikoval, šklbal ju, bozkával, ale našťastie Alex hneď zasiahol a vysvetlil mu, že mamina ešte nie je úplne zdravá, a preto ju môže bozkávať len na líce a chytať iba umytými rukami a určite ho neudrží na rukách. A keď ju silno stlačí, urobia sa jej modriny. Jakub bol najprv zaskočený a Soni ho bolo strašne ľúto. Pripadala si ako snob. No o chvíľu sa usmial a so slovami: „To nič, neboj sa, ja to ostatným nejako vysvetlím,“ utekal do domu vydať pokyny pri zvítaní skôr, ako by babka s dedkom mohli niečo pokaziť. „Tak, jedného by sme mali. Teraz ten ťažší oriešok,“ vzdychla Soňa a držiac sa ruky svojho muža nasledovala svojho staršieho syna. „Naozaj je to pravda! To decko netrepe!“ vítala ju mama. Samozrejme, že plakala, hlavu jej držala v dlaniach nežne, akoby to bola kraslica a líce si prikladala na Sonine plecia. Jakub odviedol naozaj dobrú prácu a babke aj dedkovi dal dôkladné inštrukcie. Alex mal pocit, že sa jej priam boja dotknúť a neubránil sa úsmevu. „A Maťko? Kde je?“ zaujímalo Soňu, keď sa zvítali a synka nikde nevidela. Najprv sa preľakla, že sa pred ňou niekde schoval. „Bola tu Valika a zobrala si ho. Išli po Vanesku, ale každú chvíľu by sa mali vrátiť,“ vysvetlila babka a Soňa si vydýchla. Aj keď prvý pocit bol sklamanie, vzápätí si vydýchla, že Maťko sa pred ňou neschováva, ako si najprv myslela. Konečne zaznel zvonec. „Á, tu ich máme!“ zvolal dedo a utekal otvoriť. Soňu zachvátila taká nervozita, až sa jej začali chvieť ruky. „Hodina pravdy,“ zašepkala a zatvárila sa zmučene, akoby sa išlo práve teraz rozhodnúť o jej osude. Medzi dverami sa zjavil Maťko. Keď ju zbadal, zostal stáť a vyvalil oči. „Hí, mama moja!“ zvolal a rozbehol sa k nej. Hodil sa na ňu, stískal ju, tvár zobral do ručičiek a bozkával úplne všade. „Mama moja,“ opakoval medzi uslintanými pusinkami a všetci sa čudovali, ako je možné, že on ju spoznal. Možno to bolo tým, že on to video sledoval najpozornejšie a oni si to ani neuvedomovali. „Maťo, počkaj, nemôžeš maminu bozkávať na ústa, lebo ochorie, a nemôžeš ju tak stískať,“ Jakub ho ťahal dole, dávajúc mu pri tom inštrukcie, ako sa má k mamine správať. „Ee Bobo! Moja mama!“ vytrhol sa mu Maťko a chytil sa Soni okolo krku tak silno, že sotva dýchala.