Vášnivá milenka
1 / 2
Londýn Február 1815
Musím ho trafiť presne do srdca, hovorila si Gabriella St. Georgeová a stískala v hrsti pištoľ.
Vedela, že strieľa dobre, veď ju učil ten najlepší – sám veľký Moncrief, v spoločenských kruhoch považovaný za najlepšieho strelca civilizovaného sveta. Len si nebola istá, či nájde odvahu uskutočniť svoj zámer, a či roztrasenou rukou trafí cieľ.
Ruka sa jej neroztriasla len tak pre nič za nič, veď dodnes pripravila o život iba ak nejakého zajaca alebo vtáka, čo si pri potulkách po Anglicku ulovila na jedlo. Občas, aby nehladovala, ulovila aj jeleňa. Dnes večer však išlo o čosi iné.
Dnes večer plánovala zabiť človeka.
Steny a kúty pracovne sa v hustnúcom šere čoraz hlbšie ponárali do tmy. Čakala; vedela, že napokon príde. Špehovala ho celý týždeň a už poznala jeho zvyk pred odchodom do spálne na poschodí zastaviť sa na niekoľko minút v tejto izbe.
Gabriella sa od slúžky, ochotnej poklebetiť si s milou neznámou osobou počas nákupov na trhu, dozvedela, že v tomto obrovskom dome – ak neberieme do úvahy služobníctvo – žije úplne sám. Jeho manželka s deťmi sú na jeho šľachtickej usadlosti v severnom Anglicku.
Uľavilo sa jej, lebo nemala v úmysle ublížiť nevinným. Zločinov sa dopustil on a len on musí za ne pykať. Napriek tomu ako kŕdlik štipkajúcich rybičiek už hlodal pocit viny, lebo si uvedomovala, že jej čin iným spôsobí bolesť. Pochybnosti však museli ísť bokom.
Jeden ľudský život za iný, presviedčala sa v mysli.
Keď pred niekoľkými hodinami prekĺzla cez príhodné okno, začula pomalý tok mužského rozhovoru, prerušovaný občasnými výbuchmi smiechu. Pozval si zopár priateľov na spoločnú večeru a zopár pohárikov pri partii kariet. Už dávno sa naučila trpezlivosti, nuž sa utiahla s pištoľou v ruke do kúta a čakala.
Napokon dom stíchol, hostia sa rozlúčili a odišli, služobníctvo sa tiež odobralo na odpočinok. Ticho prerušoval len pomalý tikot ozdobných hodín v puzdre z atlasového dreva a jemný praskot ohňa v kozube, ktorý slúžka prehrabla asi pred hodinou. Onedlho príde, usúdila. Trochu sa pohla, aby uvoľnila napätie vo svaloch a kĺboch.
Uplynulo ďalších päť minút, kým začula kroky. Chrbtom sa oprela o stenu, stiahla sa ešte hlbšie do tieňa a sledovala ho, ako vstupuje do miestnosti.
Len čo vkročil do izby, bolo ho všade plno. Dominoval v nej nielen impozantnou postavou a akýmsi atletickým šarmom, ale aj vnútornou energiou, čo vyžarovala z jeho osobnosti. Aj v šere vycítila z jeho držania tela aroganciu a noblesnú autoritu, pestovanú od narodenia. Dodnes ho vídala len z diaľky, ale zblízka vyzeral vyšší, vlasy sa jej zdali ešte tmavšie, temer čierne. To robí to slabé svetlo, povedala si v duchu.
Zamrazilo ju, srdce sa jej rozbúšilo – čosi podobné pri pohľade na muža nikdy nezažila. Je to zrejme len dôsledok napätia z toho, čo nastane, pomyslela si. Snažila sa upokojiť, pevnejšie stisla zbraň a čakala, kým podíde bližšie.
Pristúpil k stolu a zašmátral po zápalkách a sviečke. Vzápätí miestnosť zaplavilo príjemné žlté svetlo. Prinútila sa prekonať triašku, keď sa vydal k polici s knihami a začal si prezerať názvy kníh.
Pokročila dopredu s pištoľou v oboch rukách. „Rafe Pendragon,“ vyslovila pevným hlasom, „priprav sa zaplatiť za svoje zločiny.“
Stuhol a pomaly sa obrátil.
Až teraz uvidela jasnejšie neuveriteľne peknú, fascinujúcu tvár. Spomedzi klasicky tvarovaných lícnych kostí vystupoval dlhý aristokratický nos, pevné čelo a brada svedčili o urodzenom pôvode. Pery mal také nehanebne zvodné, akoby ich príroda stvorila len na zvádzanie ženy na spáchanie všetkých svetských hriechov. A tá jeho pleť – počerná s rozkošným večerným strniskom – iba zvyšovala účinok mužnej zmyselnosti. Najpríťažlivejšie však boli jeho oči. Výrazné, hlboko vsadené, zamatovo modré, tmavé ako hlboká noc, a napriek tomu oslnivé ako letné more. A tieto oči sa teraz prenikavo a pozorne upierali na ňu. Skúma ma, pomyslela si, práve tak ako ja jeho.
Z perí sa jej vydral tichý vzdych, ale napriek tomu sa nezachvela a zbraň držala pevne. „Vy nie ste Pendragon!“ zvolala.
Muž nadvihol tmavé obočie. „Máte pravdu, nie som. Dúfam, že ma zo sklamania nezastrelíte, slečna...“ nedokončil vetu. „Napriek mužským šatám ste predsa slečna, alebo sa mýlim?“
Naozaj sa na dnešnú výpravu rozhodla obliecť ako chlapec. Nebolo by ľahké prekĺznuť do panského domu s úmyslom zabiť človeka v dámskych šatách, o spodničke ani nehovoriac.
Neodpovedala na jeho otázku. „Kde je?“
„Predpokladám, že máte na mysli Rafa. Nuž, nechce sa mi pomáhať vám a prezradiť, kde je. Prečo mu chcete ublížiť? Ide o peniaze?“
Uvoľnila si kŕčovito napäté plecia. „Nie som zlodejka. Mohla som si predsa kráľovsky nabrať v tejto miestnosti, kým ste večerali. Áno,“ zareagovala na nevyslovenú otázku, „chvíľu som tu nepozorovane čakala.“
„Ako také mačiatko, však? Nečujne našľapujúce. Musím uznať, že to je užitočná schopnosť.“
„Mám veľa takýchto užitočných schopností, neprišla som však sem s vami o nich žartovať, nech už ste ktokoľvek.“
„Ach, prepáčte mi moju nevychovanosť,“ prehodil znudene. „Som Wyvern, k vašim službám. Aj by som vám vysekol poklonu, keby som mal istotu, že mi pri prvom pohybe nevpálite guľku do hlavy.“
„Nebudem strieľať bez príčiny,“ vyhlásila a trochu zdvihla hlaveň pištole. „Kvôli bezpečnosti si však sadnite tamto,“ kývla hlavou smerom na kreslo pred stolom.
„Ďakujem, nie. Cítim sa celkom dobre postojačky.“
„Nezaujíma ma, ako sa cítite, chcem, aby ste si sadli.“
Jeho vysoká postava sa vypínala nad ňou. Vzhľadom na to, že sa situácia nevyvíjala práve podľa jej predstáv, vedela, že bude pre ňu menej nebezpečný, ak sa uvelebí v kresle. Napriek jeho priateľskému tónu mu ani chvíľu nedôverovala.
Pohľady sa im stretli. „No dobre, ak na tom trváte,“ pokrčil plecami. „Napokon, máte v ruke zbraň. Povedzte mi však, čo máte proti môjmu priateľovi? Obyčajne nevyvoláva takéto násilné reakcie, osobitne nie u nežnejšieho pohlavia.“
Prsia pod ošúchanou plátennou košeľou sa jej prudko dvíhali a pocítila ťažobu. „Ublížil mi a nám, a to vám musí stačiť. Ubezpečujem vás, že mám dôvod pohŕdať ním.“
„Vaša rodina sa dostala do ťažkostí? Prišli ste o domov a obviňujete z toho Rafa?“
„Verte mi, nech sa stalo čokoľvek, za všetko môže on.“
Wyvern si prekrížil ruky na prsiach a nonšalantne sa bokom oprel o stôl. „Koľko máte rokov? Vyzeráte ako dievčatko.“
Vystrela sa. „Na tom nezáleží. Som dospelá žena. Sedemnásťročná, ak to teda chcete vedieť.“
„Hm, až toľko? Zvláštne, väčšina mladých žien vo vašom veku sa schováva doma, boja sa chodiť von samy, navyše v mužskom oblečení a mávať niekomu pod nosom pištoľou.“
„Zistíte, že nie som ako väčšina mladých žien.“
Zdvihol kútiky úst a v očiach sa mu zaiskrilo. „Máte pravdu, už som si to všimol.“
Na chrbte jej pomaly naskakovali zimomriavky, akoby sa jej dotkol a pohladil ju; s touto riskantnou situáciou to nemalo nič spoločné, súviselo to len s prítomnosťou tohto muža. Nesporne je to ten najúžasnejší muž, akého som doteraz stretla. Ale o to teraz nejde, pokarhala sa v duchu, veď som sa prišla pomstiť. A to nemôžem odkladať.
„Takže, pán Wyvern,“ rozhodla sa pokročiť ďalej. „Ak som uspokojila vašu zvedavosť, navrhujem vám, aby ste si sadli.“
„Som Wyvern, bez toho pána. Oslovujte ma Wyvern.“
„No, dobre, Wyvern...“
„Vzbudili ste moju zvedavosť,“ pokračoval, „a pritom ste mi nepovedali ani vaše meno.“
„Nepovedala,“ odvetila dôrazne.
Naklonil hlavu. „Ako si želáte. Kde sa to mám posadiť?“
Mierne zaskočená touto otázkou zaváhala, trochu sa uvoľnila a kývla na správne kreslo. „Tamto, presne tam.“
„Sem?“ ukázal vystretou rukou.
Zamračila sa a začudovala, či zle počuje. „Áno, tam.“
Jeho ruka bleskovo vyrazila a chytil ju za zápästie. Vyvedená týmto trikom z rovnováhy zalapala po dychu, načo jej vzal z ruky zbraň a zovrel ju obidvoma rukami. V okamihu sa karta obrátila a z väzniteľa sa náhle stala väznenou.
„Au,“ skríkla a zvíjala sa mu v rukách. „Nechajte ma!“
Zovrel ju pevnejšie a pritiahol si ju. „No, no. Prestaň sa vrtieť, dievča.“
Dupla mu na nohu; tvár sa jej skrivila od bolesti v priehlavku.
„Prestaň,“ pokarhal ju a na tvári sa mu mihol pobavený úsmev. „Ubližuješ iba sebe. Nemám v úmysle ťa pustiť, kým nebudem chcieť. Ak si si náhodou nevšimla, som väčší a silnejší a si mi vydaná na milosť a nemilosť.“
Držal ju tak pevne, až jej z pľúc vytlačil všetok vzduch. Zaklonil sa a pištoľ položil na stôl. Obrátil sa, aby nedosiahla na zbraň, a až potom uvoľnil zovretie. Prudko sa nadýchla, pritom sa oprela prsiami o jeho pevnú hruď.
Pozrel na ňu zhora a zvraštil obočie. „Musím priznať, že súhlasím s tvojím tvrdením.“
„Akým?“
„Že si zrelá žena.“ Pritiahol si ju bližšie, rukou ju pohladil po chrbte a bokoch. „Možno si mladá, ale si zaoblená na tých správnych miestach. Vzhľadom na to, ako sme sa zblížili, už by si mi naozaj mohla prezradiť svoje meno.“
„Pusťte ma!“ snažila sa dostať z jeho objatia.
Ticho sa zasmial. „Takže chceš, aby som ťa začal presviedčať a vynútil si odpoveď, však?“ Uprel pohľad na jej pery. „Uvidíš, že mám mimoriadny presvedčovací talent,“ pokračoval zastretým hlasom.
„Zistíte, že som zvyknutá na falošníkov a podvodníkov. Pochybujem, že by ste dokázali lichotiť lepšie ako oni.“
„To je výzva, to mám rád, najmä ak ma provokujú také pekné malé uličnice ako ty.“
Skôr než si uvedomila, čo by to malo znamenať, pritisol si pery na jej. Stuhla mu v objatí a pokúšala sa vymaniť; podvedome však cítila čaro dotykov jeho úst. Sotva dokázala krotiť svoj zrýchlený dych.
Rozhodne sa mu znovu pokúsila vykĺznuť z objatia. Znechutene zistila, že je to márne, navyše jej stiahol zápästia za chrbát, prehol ju a pevne sa pritisol k jej napnutému telu. Jej prsia sa mu opreli o pevnú hruď.
Nemohla sa ani pohnúť, keď ju znovu pobozkal a vyvolal v nej reakciu, ktorej nedokázala zabrániť. Doteraz sa vždy dokázala ubrániť neželaným dotykom mužov; tentoraz sa jej to nepodarilo.
Bol to prvý bozk v jej živote.
A aký to bol bozk! uznala v duchu. Končatiny jej zvláčneli, akoby boli z vosku, i proti jej vôli. Rozum hovoril, že ho nechce, telo s tým však rozhodne nesúhlasilo. Keď ju ústami donútil otvoriť pery, zaliala ju vlna tepla.
Jazykom sa jej jemne dotýkal úst a srdce sa jej z toho bláznivo rozbúchalo. Šokovaná týmto erotickým zážitkom mu dovolila pokračovať a on jazykom v jej ústach sa pohrával tak, až zamrnčala.
Rovnako rýchlo, ako sa bozk začal, aj skončil. Wyvern zdvihol hlavu a pozrel sa jej do očí. Mal rozžiarený pohľad, viečka privreté, akoby sa aj on pokúšal spamätať z neočakávaného návalu rozkoše. Nepustil ju, očividne nezabudol, prečo sa ocitla v tejto situácii.
„Stačilo?“ opýtal sa drsne, „alebo urobíme ďalší pokus?“
V jeho tvári vybadala výzvu i očakávanie, akoby vedel, že aj bez jej odpovede bude výhra na jeho strane. Usúdila, že je múdrejšie odpovedať mu na pôvodnú otázku. „Som Gabriella,“ zamrmlala. „Volám sa Gabriella.“
Usmial sa. „To sa k tebe hodí. Bolo mi potešením, Gabriela,“ povedal a po chvíľke si ju znova pritiahol bližšie k sebe.
Prudko sa nadýchla a telom jej prebehol vzrušujúci pocit.
Zmiernil zovretie a trošku sa od seba odpútali. „Tak teda,“ preťahoval hlásky, „čo mám s tebou robiť?“
Vtom sa pred dverami ozvali kroky a do miestnosti vošiel Rafe Pendragon.
„Prepáč, že meškám,“ prehodil. „Napísala mi Julianna, chce, aby som jej odpovedal ešte dnes večer. Našiel si tú knihu, čo som...“ zarazil sa v polovici vety pri pohľade na mladú ženu. „Čo to tu, preboha, máš? Alebo je vhodnejšie spýtať sa, koho to tu máš?“
„Toto,“ ozval sa Wyvern, „je Gabriella, vyrozumel som, že sem dnes večer prišla s pochmúrnym úmyslom zastreliť ťa. Ako vidíš, zbraň som jej vzal. Pištoľ leží tamto na stole.“
„Zvláštne.“ Pendragon podišiel bližšie. „Vkradla sa sem?“
Wyvern prikývol. „Zrejme počas večere. Hádam si odteraz zapamätáš, že nemáš nechávať otvorené okná. Človek nikdy nevie, čo sa cez ne prekĺzne.“
„Nenechal otvorené okná,“ prerušila ho a snažila sa dostať Wyvernovi z rúk. „Otvorila som si dvere šperhákom. A nie som nijaké to a nepáči sa mi, keď hovoríte o mne, akoby som tu nebola.“
„Je prchká, čo?“ prehodil Wyvern pobavene.
„A absolútne odhodlaná,“ dodal Pendragon, zapálil ďalšiu sviečku, pristúpil bližšie a skúmavo si ju prezeral. „Takže, milé dieťa, prečo ste sa vlámali do môjho domu? A navyše, čo som podľa vašej predstavy urobil, že ste mi chceli ublížiť?“
„To nie sú nijaké predstavy, vy vrah!“ Telo jej rozochvela zúrivosť a úzkosť i pocit márnosti, že jej plány na pomstu sú zmarené. Vzhľadom na Pendragonovu bezcitnosť vedela, že ju zakrátko zatknú a uvrhnú do žalára. Ale kým ju odvlečú a zatvoria do temnej cely – tá predstava v nej budila hrôzu –, povie, čo má na srdci a na jazyku.
„Zaslúžite si trest za svoje zločiny,“ vyprskla. „Nepodarilo sa mi zabiť vás, ale chcem, aby ste aspoň vedeli, aké utrpenie ste spôsobili.“
Pendragon zdvihol obočie do oblúka. „No, to je naozaj vážne obvinenie. A hoci pripúšťam, že nie som čistý ako ľalia a dá sa mi všeličo vyčítať, môžem vás ubezpečiť, že som nikoho nezavraždil. Možno si ma s niekým mýlite.“
„Klamete!“ vykríkla. „Viem, že ste to boli vy. Matka mi povedala, čo ste urobili, ako ste zruinovali môjho otca a potom ste ho vylákali na vidiek, aby ste s ním mohli skoncovať.“
Pendragon sa na ňu uprene zahľadel. „Hovoríte, že sa voláte Gabriella? Dobrý Bože, to som si mal hneď uvedomiť.“
„Čo také?“ vyzvedal Wyvern.
„Toto dievča je dcéra Burtona St. Georgea.“