Náš nešťastný vesmír
1 / 2
Nakoniec som sa zaviezla s B na Slapton Sands, stála som na štrkovitej pláži a rozmýšľala, aké by to bolo vojsť do plytkého modrého mora a nikdy z neho nevyjsť. Samozrejme, že som doň nevošla. Namiesto toho som hľadela na zem a uvažovala o tom, že aj keď štrkom hýbeme, zostane vždy len štrkom. Stála som na brehu, dívala sa na lámajúce sa vlny a povedala som: „Pomôž mi,“ a ticho som dodala: „prosím“. Pri tom prosení sa mi tlačili slzy do očí. Ale more mlčalo, iba šplechlo ku mne ešte viac vĺn. Tak som zodvihla niekoľko veľkých kameňov a predstavila si, že každý z nich zhmotňuje jeden z mojich problémov. Hádku s Vi. Trvalý nedostatok peňazí. Christopherovo zúfalstvo. Moju beznádej. Vlhký dom. Môj román. Sex. Mohla som v tom pokračovať, ale mala som pocit, že tu by som mala prestať. Potom som hodila tie kamene do mora, ale vôbec som nemala pocit, že som ich odhodila, akosi ma to ťahalo za nimi. Keby som ich nasledovala, cítil by sa Christopher na mojom pohrebe trápne? Bol by nekrológ?