Ženy, jedlo a Boh
1 / 8
PROLÓG
Svet na tanieri svojich
Osemdesiat hladných žien sedí v kruhu. Pred nimi misky so studenou paradajkovou polievkou so zeleninou. Rozzúrene na mňa zazerajú. Na cvičeniach sme tretí deň, práve je čas obeda. V rámci každodennej meditácie nad jedlom podídu všetky ženy k stolom, postavia sa do radu a nechajú sa obslúžiť, potom si sadnú na svoje miesto v kruhu a čakajú, kým všetci nedostanú jedlo a neusadia sa. Celé to trvá asi pätnásť minút – ukrutne dlho – najmä, ak ste od jedla závislá. Hoci cvičenia prebiehajú celkom dobre a mnohé ženy si uvedomili prevratné veci, teraz je im to všetkým jedno. Nezaujíma ich znamenitý pokrok, štyridsaťkilová nadváha ani Boh. Chcú byť chvíľu osamote so svojím jedlom a bodka. Chcú, aby som si zbalila všetky divné reči o súvislosti medzi duchovným životom a kompulzívnym jedením a odišla. Jedna vec je zaoberať sa jedlom v meditačnej miestnosti a druhá sedieť v jedálni a odopierať si aj ten najmenší kúsok, až kým sa celá skupina neusadí. Keďže som ich požiadala o dodržiavanie ticha, nepočuť veselý smiech ani priateľské Ako sa máš. Nič neodvracia pozornosť od hladu alebo sýtosti (keďže nie všetci sú hladní). Cvičenia sú postavené na filozofii, ku ktorej som sa dopracúvala posledných tridsať rokov: vzťah k jedlu je mikrokozmom, ktorý presne odzrkadľuje náš vzťah k životu samotnému. Som presvedčená, že sme chodiacimi a hovoriacimi výrazmi najhlbších presvedčení. Všetko, čo si myslíme o láske, strachu, zmene alebo Bohu, sa odhaľuje v tom, ako, kedy a čo jeme. Keď hltáme koláčiky plnené arašidovým maslom, hoci nie sme hladné, vyjadrujeme celý svoj vnútorný svet nádeje a beznádeje, viery a pochybností, lásky a strachu. Ak nás zaujíma, v čo naozaj veríme – nie, čo si myslíme, čo hovoríme, ale čo naše duše považujú za základnú pravdu o živote na zemi a živote po smrti, nemusíme chodiť ďaleko. Stačí nám jedlo na tanieri. Boh nie je prítomný len v maličkostiach. Je aj v muffinoch, opekaných zemiakoch a paradajkovej polievke. Boha máme na tanieri. Nech už ho definujeme akokoľvek. Preto sedím s osemdesiatimi ženami v kruhu nad studenou zeleninovou polievkou. Poobzerám sa po miestnosti. Na stenách visia fotografie kvetov. Zložitý detail červenej georgíny, zlatisté okraje bielej ruže. Kytica broskyňových gladiol sa na vedľajšom stole natŕča tak výstredne, akoby tancovala v róbe na bále. Začnem skúmať tváre svojich žiačok. Päťdesiatnička Marjorie, psychologička, sa hrá s lyžicou, do očí jej nevidím. Dvadsaťročná gymnastka Patrícia má čierne legíny a citrónové tielko. Jej drobné telo poskladané na vankúši pripomína vtáčika origami – krehké, dokonale vzpriamené. Na tanieri má za hrsť klíčkov a kúsok šalátu, inak nič. Pozriem sa napravo a uvidím Annu, chirurgičku z Mexico City. Hryzie si pery a vidličkou netrpezlivo klepká po tanieri. Má na ňom tri krajce chleba a poriadny kus masla, trocha šalátu, nijakú polievku, nijakú zeleninu. Jej jedlo hovorí: „Choď do riti, Geneen, nepristúpim na túto absurdnú hru. Sleduj, nažeriem sa hneď, ako dostanem možnosť.“ Prikývnem, akoby som jej odvetila: „Hej, viem, aké ťažké je spomaliť.“ Pohľadom rýchlo prebehnem zvyšok miestnosti, tváre, taniere. Vzduch je plný odporu voči tejto meditácii nad jedlom a keďže pravidlá určujem ja, na mňa je upriamená aj ich zúrivosť. Postaviť sa medzi ľudí a jedlo je ako stáť pred rozbiehajúcim sa vlakom. Ak sa snažíte zastaviť kompulzívne správanie, nestretnete sa práve s nadšením. „Chce niekto niečo povedať, kým začneme?“ opýtam sa. Ticho. „Nech je teda požehnané toto jedlo a všetko, vďaka čomu ho máme. Dážď, slnko, ľudia, ktorí ho vypestovali, priniesli sem a naservírovali.“ Počujem, ako sa počas modlitby Amanda po mojej pravici zhlboka nadýchne. Na druhej strane krúti hlavou Zoe, akoby chcela povedať: „Ó, áno. Zem, slnko, mesiac. Sme radi, že vás máme.“ Ale nie každý je vďačný za chvíľku navyše, ktorá ho oddeľuje od jedla. Louisa, oblečená v červenom bežeckom úbore, si vzdychne a takmer nezrozumiteľne zachrochtá: „Preboha. Nemôžme si, prosíííím, troška pohnúť?!“ Vyzerá, akoby sa ma chystala zabiť. Bola by to milosrdná smrť, samozrejme. Trpela by som minimálne. Ale predsa. „Tak,“ poviem, „dajte si ešte minútku a všimnite si, čo ste si naložili na tanier. Porozmýšľajte, či ste pri výbere jedla cítili hlad. Ak ste neboli fyzicky hladné, cítili ste nejaký iný druh hladu?“ „Pri pohľade na tanier sa rozhodnite, na čo máte chuť ako prvé, a dajte si kúsok. Aké pocity vyvoláva jedlo vo vašich ústach? Chutí tak, ako ste si predstavovali? Robí s vami to, čo ste čakali?“ Symfónia zvukov, ktoré vydávajú jediace ženy, trvá tri-štyri minúty: šumenie, žuvanie, prehĺtanie, cinkanie. Všimnem si, že Izzy, štíhla Francúzka vysoká meter osemdesiat, sa pozerá z okna, akoby zabudla, že práve jeme. Ale väčšina žien si drží tanier pri ústach, aby mohli jesť rýchlejšie. Laurie, tridsaťpäťročná výkonná riaditeľka bostonskej úverovej spoločnosti, zdvihne ruku. „Nie som hladná, ale chcela by som byť. V každom prípade sa chcem najesť.“ „Prečo?“ opýtam sa. „Lebo jedlo vyzerá dobre a je tu, práve v tejto chvíli. V tomto meste je tým najväčším potešením. Čo je zlé na tom, že sa chcem tešiť z jedla?“ „Vôbec nič,“ odpoviem. „Jedlo je dobrá vec, rovnako ako potešenie. Okrem prípadov, keď nie si hladná a napriek tomu hľadáš útechu v jedle. Jedlo prináša len dočasnú úľavu. Prečo sa smútku nepostaviť zoči-voči?“ „Čeliť veciam je príliš ťažké, príliš bolestivé. A nemá to konca. Ak mám trpieť donekonečna, tak sa k tomu aspoň najem,“ odvetí. „Takže si myslíš, že tým najväčším darom od života je studená zeleninová polievka?“ Keď začne znova hovoriť, hlas sa jej trasie: „Je to jediné potešenie, ktoré mám, a neplánujem sa oň pripraviť.“ Po pravom líci sa jej skotúľa slza, zastane na vrchnej pere. Ostatné ženy súhlasne prikyvujú. V kruhu sa ozve šum.