Prísne tajné
2 / 7
Suffolk, Anglicko, november 1938
Beatrice Pymmová zomrela, lebo zmeškala posledný autobus do Ipswichu. Dvadsať minút pred smrťou stála na opustenej autobusovej zastávke a v slabom svetle jedinej dedinskej pouličnej lampy si prezerala cestovný poriadok. O niekoľko mesiacov podľa predpisov o nočnom zatemnení lampu vypnú, no Beatrice sa o zatemnení už nikdy nedozvie. Teraz však lampa svietila dosť jasne, aby si Beatrice mohla prečítať vyblednutý cestovný poriadok. Stala si na prsty, aby lepšie videla, a ukazovákom zababraným od farieb prechádzala po stĺpci čísel. Nebohá matka jej maľovanie vždy trpko vyčítala. Podľa nej sa nepatrilo, aby dáma mala ruky ustavične zababrané od farieb. Chcela, aby sa Beatrice venovala iným, noblesnejším koníčkom – hudbe, charitatívnej činnosti či dokonca písaniu, aj keď sama spisovateľov veľmi neuznávala. „Došľaka,“ zamrmlala Beatrice, ukazovák ešte vždy prilepený na cestovnom poriadku. Zvyčajne bola na minútu presná. V živote bez finančných starostí, ale aj bez priateľov či rodiny, si zvolila prísny osobný časový rozvrh. Dnes ho nedodržala – maľovala dlhšie a na spiatočnú cestu sa vydala prineskoro. Odtiahla ruku od cestovného poriadku a ustarostene si pošúchala líce. V tvári si celý otec, vravievala jej zúfalo matka. Široké ploché čelo, veľký aristokratický nos, nevýrazná brada. Nedávno prekročila tridsiatku, no vo vlasoch sa jej predčasne zjavili prvé šediny. Znepokojene rozmýšľala, čo teraz. Domov do Ipswichu to má najmenej osem kilometrov, a to je pešo priďaleko. V podvečer sa hádam zjaví nejaké auto. Možno ju niekto odvezie. Znechutene si vzdychla. Pred tvárou jej zavisol obláčik pary, no vzápätí ho odfúkol závan mrazivého vetra od močiarov. Beatrice zdvihla pohľad a pomedzi roztrhané mraky zazrela žiarivý mesiac obkolesený ľadovou gloriolou. Zachvela sa a po prvý raz pocítila chlad. Pozbierala si veci – kožený batoh, rám s natiahnutým plátnom a otlčený stojan. Celý deň sa usilovala zachytiť ústie rieky Orwell. Maľovanie bolo jej jedinou láskou a námety čerpala výlučne v krajine východného Anglicka, čo sa v jej diele prejavilo určitou jednotvárnosťou motívov. Matke sa väčšmi páčili výtvory znázorňujúce ľudí – pouličné scény, zaplnené kaviarne. Raz dokonca dcére navrhla, aby sa nejaký čas venovala maľovaniu vo Francúzsku. Beatrice odmietla. Milovala močiare a hrádze, ústia riek a kanály, slatiny na sever od Cambridgea, zvlnené pasienky Suffolku. Váhavo sa vydala k domovu a svižne kráčala po krajnici bez ohľadu na ťažké veci, čo musela niesť. Na sebe mala pánsku bavlnenú košeľu zafúľanú od farieb rovnako ako prsty, hrubý sveter, v ktorom sa cítila ako plyšový medveď, a lodnícky kabátec s pridlhými rukávmi. Nohavice si zastrčila do gumákov. Vyšla zo žltého svetelného kužeľa pouličnej lampy, a vzápätí ju pohltila tma. Nebála sa predstavy, že pôjde sama potme vidieckou krajinou. Matke jej osamelé dlhé výlety naháňali strach a ustavične ju vystríhala, že ju raz niekto znásilní. Beatrice však túto hrozbu nebrala vážne, pokladala ju za nanajvýš nepravdepodobnú. Striaslo ju od zimy. Predstavila si priestranný dom na predmestí Ipswichu, čo jej zanechala matka. Na konci záhrady za ním si vybudovala presvetlený ateliér, kde trávila väčšinu času. Niekedy aj celé dni neprehovorila s inou ľudskou bytosťou. Toto všetko, ba aj viac, vedel jej vrah. Po piatich minútach chôdze sa za ňou ozval hukot motora. Nejaká dodávka, pomyslela si. A podľa rachotu riadne stará. Beatrice uvidela žiaru reflektorov, čo sa ako vychádzajúce slnko rozliala po tráve na obidvoch stranách cesty. Zaregistrovala, že vodič ubral plyn a vyhodil rýchlosť. Keď voz prebehol popri nej, závan vetra jej vohnal do hrdla pach výfukových plynov. Rozkašľala sa. Vzápätí auto zatiahlo na krajnicu a zastalo.
Ruka, zreteľne viditeľná v jasnom mesačnom svetle, sa Beatrice zdala akási čudná. Vystrčila sa cez okienko na vodičovej strane len niekoľko sekúnd po tom, čo dodávka zastala, a kývnutím ju privolala bližšie. Všimla si hrubú koženú rukavicu, aké používajú robotníci, keď prenášajú ťažké náklady. A pracovnú kombinézu, najskôr tmavomodrú. Ruka na ňu opäť kývla. Znova to postrehla – na tom pohybe sa jej čosi nepozdávalo. Ako výtvarníčka vedela dosť o pohybe, najmä o plynulom. A bolo tu ešte čosi. Keď sa ruka pohla, medzi manžetou rukáva a lemom rukavice si aj v mesačnom svite všimla, že zápästie je biele, bez chĺpkov a útle, nezvyčajné na obyčajného robotníka. Beatrice sa však nevyplašila. Zrýchlila a po niekoľkých krokoch stála pri aute na strane spolujazdca. Otvorila dvere a uložila si maliarske potreby do dodávky na podlahu pred sedadlo. Keď zdvihla zrak, miesto za volantom bolo prázdne.
Beatrice Pymmová sa v posledných sekundách života, kým ešte bola pri vedomí, začudovala, prečo niekto preváža v dodávke motocykel. Ležal vzadu, pri ňom dva kanistre na benzín. Zabuchla dvere a zavolala. Nijaká odpoveď. O chvíľu na štrku zaškrípala kožená podrážka. Potom znova, bližšie. Obzrela sa a konečne zbadala vodiča. Na tvári mal čiernu vlnenú masku, v očných otvoroch sa mrazivo ligotali dve bledomodré jazierka. V škáre pre ústa sa zaleskli pootvorené, akoby ženské pery. Beatrice chcela vykríknuť, ale stihla len krátko zastonať, lebo ruka v rukavici jej surovo zapchala ústa a útočník jej zaryl prsty do mäkkého hrdla. Rukavica mala odpornú chuť po prachu, benzíne a starom motorovom oleji. Beatrice naplo a vyvrátila zvyšky jedla, čo si vzala na cestu – pečené kura, stiltonský syr a červené víno. Vzápätí pocítila, ako jej druhá ruka prechádza po ľavom prsníku. Na okamih si pomyslela, že matkine obavy zo znásilnenia sa napokon splnili. Ruka však akoby nepatrila sexuálnemu maniakovi, dotýkala sa jej s takmer lekárskou zručnosťou a napočudovanie jemne. Potom skĺzla z prsníka na rebrá a tvrdo pritlačila. Beatrice sa mykla, zalapala po dychu a zahryzla do ruky ešte silnejšie. Vodič však cez hrubú rukavicu zrejme nič necítil. Ruka sa presunula k dolnému okraju hrudného koša a nahmatala mäkkú hornú časť brucha. Nižšie neskĺzla a konček jedného prsta ostal pritisnutý na mieste. Hneď nato Beatrice začula ostré šťuknutie. Nasledovala vlna neznesiteľnej bolesti, záblesk oslepujúceho bieleho svetla. A potom milosrdná temnota.
Zabijak sa na túto noc dlho pripravoval, ale až dnes vraždil. Vytiahol ruku v rukavici z úst obete, obrátil sa a kŕčovito vracal. Na ľútosť však nebol čas. Zabijak bol vojak – major tajnej služby – a Beatrice Pymmová by aj tak čoskoro patrila k nepriateľom. Jej smrť, hoci poľutovaniahodná, bola nevyhnutná. Zabijak si utrel vývratky z ústneho otvoru masky a pustil sa do práce. Zovrel rukoväť vyskakovacieho noža a chcel ho vytiahnuť z rany. Nešlo to však ľahko, musel napnúť všetky sily, aby ostrie uvoľnil. Skvelá práca, čistá, minimum krvi. Vogel by bol pyšný. Zabijak zotrel krv z čepele, zatvoril nôž a vložil ho do vrecka kombinézy. Nato chytil obeť pod pazuchy, odtiahol ju k zadným dverám dodávky a zložil na popraskaný asfalt. Keď otváral dvere, telom kŕčovito myklo. Dostať ho do zadnej časti voza si vyžiadalo nemalú námahu, ale po chvíli sa to podarilo. Motor zaváhal, no potom naskočil a dodávka sa opäť pohla. Prehnala sa cez potemnenú dedinu a odbočila na opustenú cestu. Zabijak, aj keď vzadu viezol mŕtvolu, pokojne si húdol popod nos pesničku z detstva. Čakala ho dlhá, najmenej štvorhodinová jazda. V rámci príprav prešiel plánovanú trasu na motorke, na tej istej, čo teraz ležala vzadu pri Beatrice Pymmovej. Cesta dodávkou potrvá oveľa dlhšie – motor má malý výkon, brzdy sú nanič a riadenie ťahá doprava. Zabijak si predsavzal, že na budúcu akciu ukradne lepšie auto.
Bodnutie do srdca zvyčajne neusmrtí okamžite. Aj keď čepeľ prenikne priamo do komory, srdce ešte nejaký čas bije, až kým obeť nezomrie na následky vnútorného krvácania. Dodávka hrkotala po rozbitej ceste a hrudná dutina Beatrice Pymmovej sa rýchlo plnila krvou. Jej omámená myseľ nemala ďaleko od kómy. Podvedome vnímala, že zomiera. Spomenula si na matkine výstrahy, že v noci sa nemá túlať vonku sama. Cítila, ako košeľa nasakuje lepkavou krvou, čo jej vyteká z tela. Zaujímalo by ju, či útočník nepoškodil obraz, čo v ten deň namaľovala. Počula spev. Krásny spev. Chvíľu jej trvalo, kým pochopila, že vodič nespieva po anglicky. Bola to nemecká pesnička a určite ženský hlas. S touto myšlienkou Beatrice Pymmová zomrela.
Prvá zastávka nasledovala o desať minút neskôr – na brehu rieky Orwell, na tom istom mieste, kde Beatrice Pymmová v ten deň maľovala. Vrahyňa nechala motor dodávky bežať a vystúpila. Prešla k dverám spolujazdca, otvorila ich a vytiahla stojan, plátno v ráme a batoh. Postavila stojan čo najbližšie k pomaly plynúcej vode a upevnila naň rám s plátnom. Potom vylovila z batohu tuby s farbami a paletu a položila ich do vlhkej trávy. Vrhla pohľad na nedokončený obraz a pomyslela si, že je celkom pekný. Škoda, že musela zabiť niekoho takého talentovaného. Potom vybrala z batoha poloprázdnu fľašu klaretu, vyliala zvyšok vína do rieky a fľašu pohodila k nohám maliarskeho stojana. Chudera Beatrice. Priveľa vína, neobozretný krok, pád do ľadového prúdu, ktorý ju pomaly odniesol na šíre more. Príčina smrti: pravdepodobne utopenie nešťastnou náhodou. Prípad bude uzavretý.
O šesť hodín neskôr prešla dodávka cez Whitchurch, dedinu v regióne West Midlands, a odbočila na prašnú cestu vedúcu popri okraji poľa s jačmenným strniskom. Vrahyňa vykopala hrob už minulú noc – dosť hlboký, aby sa doň dalo ukryť telo, ale nie natoľko, aby ho nikdy neobjavili. Vyvliekla z dodávky mŕtvolu Beatrice Pymmovej a postŕhala z nej zakrvavené šatstvo. Potom chytila nahé telo za nohy a pritiahla ho k hrobu. Nato si doniesla z auta tri predmety – mlat, tehlu a rýľ s krátkou rúčkou. Táto fáza akcie jej naháňala obrovský strach, možno väčší než sama vražda. Pohodila nástroje k mŕtvole a usilovala sa upokojiť. Potlačila ďalšiu vlnu nevoľnosti, chytila do ruky v rukavici mlat, zahnala sa a rozdrvila obeti nos.
Keď bolo po všetkom, takmer sa nedokázala pozrieť na zohavenú tvár Beatrice Pymmovej. Najprv mlatom a potom tehlou ju rozmliaždila na krvavú kašu s úlomkami kostí a vybitých zubov. Plánovaný účinok však dosiahla – črty tváre sa celkom zmenili a obeť by už nikto nespoznal. Splnila všetko, čo jej prikázali. Mala byť iná ako ostatní agenti. Vo zvláštnom výcvikovom tábore strávila oveľa viac mesiacov ako oni a jej krytie mali zabezpečiť oveľa dôkladnejšie. Preto musela zabiť Beatrice Pymmovú. Nemohla strácať čas úlohami, na ktoré stačili aj menej šikovní agenti – rátať vojenské jednotky, sledovať železničnú dopravu, odhadovať škody po bombardovaní. To by bolo príliš jednoduché. Musela si šetriť sily na väčšie a dôležitejšie akcie. Stane sa časovanou bombou, ktorá tiká v nepriateľskom Anglicku a čaká, kedy ju niekto odpáli. Oprela sa topánkou o hrudník obete a potlačila. Mŕtvola sa prevrátila do jamy a vrahyňa ju zasypala zemou. Potom pozbierala zakrvavené šatstvo a hodila ho do zadnej časti dodávky. Z predného sedadla vzala malú kabelku. Bol v nej holandský pas a peňaženka, občiansky a vodičský preukaz s amsterdamskou adresou a fotografie usmiatej a trochu obéznej holandskej rodiny. Všetky doklady zhotovili falšovatelia Abwehru v Berlíne. Vrahyňa hodila kabelku medzi stromy na kraji poľa niekoľko metrov od hrobu. Ak všetko pôjde podľa plánu, po nejakom čase tu objavia rozkladajúcu sa znetvorenú mŕtvolu a kabelku. Polícia bude presvedčená, že ide o Christu Kunstovú, holandskú turistku, ktorá pricestovala do Anglicka v októbri 1938 a jej dovolenka sa skončila nešťastne násilnou smrťou. Pred odchodom sa ešte naposledy zahľadela na hrob. Zaplavila ju vlna ľútosti nad Beatrice Pymmovou. V okamihu smrti prišla o tvár aj o meno. Prišlo však aj k ďalšej zmene: vrahyňa zároveň stratila identitu. Predchádzajúci polrok prežila v Holandsku, lebo okrem iných jazykov ovládala aj holandčinu. Starostlivo si budovala falošnú minulosť. Zúčastnila sa na voľbách do amsterdamského zastupiteľstva a dokonca si našla aj milenca, devätnásťročného mladíka s neskrotným sexuálnym apetítom a chuťou učiť sa nové veci. Táto Christa Kunstová teraz ležala v plytkom hrobe na okraji jačmenného poľa v Anglicku. Novú totožnosť vrahyňa nadobudne až ráno. Túto noc však nie je nikým.
Doplnila z kanistra benzín a pokračovala v jazde ďalších dvadsať minút. Miesto za dedinou Alderton, rovnako ako Beatrice Pymmová, bolo starostlivo vybrané. Dodávku horiacu uprostred noci na kraji cesty nespozorujú tak rýchlo. Vrahyňa vytlačila motorku z dodávky po hrubej doske, čo by dalo zabrať aj silnému mužovi. Chvíľu s ňou zápasila, ale napokon ju neudržala a s rachotom sa zrútila z metrovej výšky na cestu. Bola to jediná chyba, ktorú spravila za celú noc. Postavila motorku a odtlačila ju o päťdesiat metrov ďalej. Potom sa vrátila k dodávke. V jednom z kanistrov ostalo ešte trochu benzínu, ktorý porozlievala vnútri voza, najviac na krvou nasiaknutý odev Beatrice Pymmovej. Keď dodávka vzbĺkla ako ohnivá guľa, naštartovala motorku. Chvíľu ešte pozorovala horiace auto a oranžové odblesky tancujúce na okraji pustého poľa a po stromoch za ním. Potom sa obrátila a zamierila na juh k Londýnu.