V polovici prvej strany ma zaštípali oči a zložil som verné červené pero. Pri tej časti, keď opisoval, ako zaliezol pod posteľ a krv mu stekala do očí (aj do hrdla my stekala a bola hnusná), tam som sa rozplakal – Christy by na mňa bola hrdá. Dočítal som to do konca, nespravil som ani jednu opravu a utieral si oči, aby mi slzy nepadali na stránky, ktoré ho očividne stáli toľko námahy. Myslel som si o ňom, že je pomalší ako ostatní, možno tak pol kroka pred štádiom, ktoré sa kedysi označovalo za „vzdelávateľne zaostalého“? Nuž, Boh je svedkom, že to nebolo bezdôvodné, však? A bezdôvodné nebolo ani jeho krívanie. Vlastne bol zázrak, že žil. Ale žil. Bol to milý človek, ktorý sa na každého usmial a na deti nikdy nekričal. Milý človek, ktorý prešiel peklom a teraz sa usiloval – pokorne a s nádejou, ako to väčšinou býva – o stredoškolské vzdelanie. A napriek tomu zostane do konca života školníkom, chlapíkom v zelených alebo hnedých montérkach, buď s metlou, alebo s nožom na tmel, ktorý nosieva v zadnom vrecku a podchvíľou ním z dlážky oškrabáva prilepené žuvačky. Možno kedysi mohol byť niečím iným, no jednej noci sa mu život zvrtol a teraz je z neho len chlapík v pracovnom oblečení, ktorého decká prezývajú Žabiak, pretože pri chôdzi smiešne poskakuje.