10

Super! Leadville bol presne tým typom divokej a napínavej šou, akú Rick Fisher hľadal. Ide o to, kto z koho. Ako zvyčajne sa chystal postarať o rozruch a taká slávnosť ako Leadville bola vstupenkou k nemu. Myslíte si, že športový kanál ESPN sa nechopí šance nakrútiť sympatických chlapov v sukniach, ako lámu rekordy na legendárnych ľudožrútskych pretekoch?

Jasné, že sa chopí!

Takže v auguste 1992 sa Fisher na svojom starom veľkom chevrolete suburban s hrmotom vrátil do Patrociniovej dediny. Mexický úrad pre rozvoj cestovného ruchu mu vystavil papiere a dostal aj sľúbenú kukuricu na vyplatenie pretekárov. Patrocinio medzitým presvedčil piatich dedinčanov, aby verili tomuto čudnému prchkému chabochimu, ktorého meno im viazlo v hrdlách. V španielčine neexistuje hláska „š“, takže Fisher čoskoro pocítil zlomyseľný tarahumarský humor. Jeho nový tím ho začal prezývať Pescador – Rybár. Proste sa im to ľahšie vyslovovalo. Zároveň však trafili klinec po hlavičke, lebo Fisher mal aj niečo z kapitána Ahaba: neutíchajúcu túžbu chytiť veľkú rybu, ktorá z neho sálala ako horúčava z kapoty auta.

Čo už. Čo sa týka Fishera, môžu ho volať aj doktor Tupec, ak hneď po štarte zvážnejú. Pescador natlačil svoj tím do chevroletu a dupol na plyn smer Colorado.

Tesne pred štvrtou ráno sa dav na štarte leadvillských pretekov snažil nezízať na päť mužov v sukniach, ako zápasia s neznámymi šnúrkami na čiernych basketbalových teniskách, ktoré im Pescador doniesol. Tarahumarovia si naposledy bratsky potiahli z čiernej tabakovej cigarety a potom sa placho postavili na samý koniec pelotónu, kým dvestodeväťdesiat ultrabežcov spustilo: Tri… dva…

Štart! Leadvillský starosta vystrelil z veľkej starej muškety a Tarahumarovia vyrazili, aby ukázali, čo v nich je.

Aspoň na chvíľu. Všetci vypadli ešte v prvej polovici pretekov. Dopekla, nariekal Fisher do ucha každému, koho schmatol. Nikdy som ich nemal pchať do tých tenisiek. A nik im nepovedal, že na občerstvovacích staniciach sa môžu najesť. Úplne som zlyhal. Nikdy predtým nevideli baterky, takže ich držali vzpriamene ako fakle…

Áno, áno, to už poznáme. Staré známe tarahumarské sklamanie; staré známe tarahumarské výhovorky. Okrem niekoľkých fanatických historikov atletiky to nevie takmer nik, ale Mexiko sa snažilo nasadiť Tarahumarov na olympijský maratón už v roku 1928 v Amsterdame a v roku 1968 v Mexiku. V oboch prípadoch odišli bez medaily. Vtedajšia výhovorka bola, že 26,2 míle je príliš málo. Že kratučký maratón nestačí ani na to, aby Tarahumarovia zaradili vyšší prevodový stupeň.

Možno. Ale ak sú títo muži naozaj nadľudskými rýchlikmi, prečo nikdy nikoho nezdolali? Nikoho nezaujíma, či doma na dvore hádžete trojky. Dôležité je, či ich hodíte aj v zápase. A Tarahumarovia celé stáročia nesúťažili mimo svojho sveta tak, aby z toho nebol prepadák.

Fisher nad tým špekuloval celú dlhú cestu naspäť do Mexika a potom mu svitlo. Samozrejme! Presne z rovnakého dôvodu nemôžete zobrať päť detí zo chicagskej školy a čakať, že porazia basketbalistov Chicago Bulls. Ak je niekto tarahumarský bežec, ešte to neznamená, že je aj veľký tarahumarský bežec. Patrocinio sa snažil uľahčiť Fisherovi život a urobil zoznam bežcov, ktorí žili neďaleko novovybudovaných ciest. Predpokladal, že budú medzi ľuďmi zvonku viac doma a ľahšie ich nahovorí na pretekanie. Ale ako si už pred rokmi mohol uvedomiť Mexický olympijský výbor, najľahšie naverbovateľní Tarahumarovia možno nie sú tými, ktorých sa naverbovať oplatí.

„Skúsime to znova,“ povzbudzoval ho Patrocinio. Fisherovi sponzori darovali Patrociniovej dedine hromadu kukurice a on nemal v pláne o takýto zisk prísť.

Tentoraz rozšíril tím aj o bežcov mimo dediny. Zamieril naspäť do kaňonov – a naspäť do minulosti. Tarahumarský tím ostarel.

Hej, slovo „ostarel“ bolo celkom výstižné. Ken nebol vôbec nadšený novou skupinou Tarahumarov, ktorí sa o rok objavili v Leadville. Kapitán tímu vyzeral ako trpaslík z reklamy, ktorý odišiel do predčasného dôchodku na Miami Beach: nízky päťdesiatpäťročný dedko v modrom rúchu s krikľavoružovými kvetmi, na tvári bezstarostný úškľabok, ružový šál a vlnená čiapka stiahnutá na uši. Ďalší mal okolo štyridsať a dve vystrašené deti za ním vyzerali dosť mlado na to, aby mu mohli byť synmi. Celá výprava bola ešte horšie vybavená ako tá minuloročná. Tarahumarský tím ešte ani poriadne neprišiel a už zmizol na mestskú skládku odpadu. O chvíľu sa znova vynoril s pásikmi gumy z pneumatík, z ktorej si začali vyrábať sandále. Tentoraz žiadne opletačky s čiernymi teniskami.

Niekoľko sekúnd pred začiatkom pretekov sa Tarahumarovia vytratili. Zvíťazia asi tak ako tí minule, pomyslel si Ken pohŕdavo. Presne ako pred rokom aj teraz sa plachí Tarahumarovia skrývali na samom konci pelotónu. Pri výstrele z pištole vyštartovali ako poslední. A na poslednom mieste aj ostali, nepovšimnutí a nedôležití až po štyridsiatu míľu, keď Victoriano Churro (ktorý pripomínal trpaslíka so slabosťou pre pastelové farby) a Cerrildo Chacarito (pastier kôz niečo po štyridsiatke) začali pomaly, takmer ležérne cupitať po okraji chodníka a pri výstupe do priesmyku Hope Pass občas predbehli niekoľko bežcov. Pridal sa k nim aj Manuel Luna a držal sa v závese. Traja starší bežci viedli mladších Tarahumarov, ako keď sa vlčia svorka vydá na lov.

Heja! zvýskol Ken. Hulákal ako na rodeu, keď uvidel Tarahumarov vracať sa po otočke na päťdesiatej míli. Dialo sa niečo zvláštne: Ken im to čítal z čudného výrazu tváre. Za posledných desať rokov videl každého jedného leadvillského bežca a ani jeden z nich nevyzeral tak čudne… normálne. Rovných desať hodín horského behu vás buď celkom položí na lopatky, alebo na vás aspoň zanechá stopu. Výnimky neexistujú. Ešte aj tí najlepší ultrabežci majú v tejto fáze sklonené hlavy, siahajú na dno svojich síl a úporne sa sústreďujú na najbližšiu nesplniteľnú úlohu – položiť jednu nohu pred druhú. Ale čo ten starý chlap? Victoriano? Úplne pokojný. Ako keby sa práve prebral zo spánku, poškrabal si brucho a rozhodol sa predviesť svojim deťom, ako túto hru hrajú veľkí chlapci.

Na šesťdesiatej míli Tarahumarovia doslova leteli. Leadville mal občerstvovacie stanice približne každých pätnásť míľ a pomocníci mohli bežcom dodať jedlo, suché ponožky či náhradné batérie, ale Tarahumarovia utekali tak rýchlo, že Rick a Kitty nestíhali autom obísť kopec, aby s nimi udržali krok.

„Akoby sa zem hýbala spolu s nimi,“ povedal jeden ohromený divák. „Akoby sa ponad hory vznášal oblak alebo hmla.“

Tentoraz Tarahumarovia neboli dvomi osamelými Indiánmi, ktorých unáša olympijské more. Neboli to piati zmätení dedinčania v príšerných plátenných teniskách, ktorí nebežali po vlastných, odkedy im do dediny vyasfaltovali cestu. Teraz bežali vo formácii, ktorú si nacvičovali od detstva: starí prefíkaní veteráni vpredu a nedočkavé mláďatá tlačiace sa zozadu. Mali istý krok a boli si istí sami sebou. Boli to Bežiaci ľudia.

Medzičasom sa niekoľko sto metrov od cieľa konala trochu iná súťaž vytrvalosti. Každý rok nastúpi na leadvillskej Šiestej ulici do boja aj partia hýrivcov a celý víkend sa snažia prekonať bežcov. Nasávať začnú pri štartovacom výstrele a otáčajú jeden pohárik za druhým, až kým sa preteky o tridsať hodín neskôr oficiálne neskončia. Niekde medzi pivom a tvrdým alkoholom vykonávajú aj kľúčovú funkciu ohlasovateľov: keď sa z tmy vynorí nejaký bežec, začnú vyvádzať ako šialení, aby upozornili časomeračov na cieľovej čiare. Tentoraz to opilci takmer pokašľali: o druhej ráno okolo nich presvišťali starý Victoriano a Cerrildo tak rýchlo a potichu, že si ich skoro nevšimli. „Ako hmla presúvajúca sa ponad vrchy.“

Victoriano sa dotkol stuhy ako prvý, Cerrildo dobehol sekundu po čom. Manuel Luna, ktorému sa nové sandále rozpadli na osemdesiatej tretej míli a nechránené bosé nohy mu krvácali, sa neúnavne posúval naspäť skalnatým terénom popri Turquoise Lake a skončil piaty. Prvý netarahumarský bežec dobehol do cieľa takmer hodinu po Victorianovi – čo predstavuje vzdialenosť zhruba šesť míľ.

Tarahumarovia sa nielen prebojovali z posledných miest na prvé, ale aj vážne nabúrali knihu rekordov. Victoriano sa stal najstarším víťazom v histórii pretekov, osemnásťročný Felipe Torres zasa najmladším pretekárom, ktorý dobehol do cieľa. Tarahumarský tím sa stal jediným družstvom, ktoré kedy obsadilo tri z piatich najvyšších miest – hoci dvaja najlepší bežci mali spolu takmer sto rokov.

„Úžasné,“ povedal pre New York Time súčastník pretekov Harry Dupree, ktorého len tak niečo neočarí. Na pretekoch sa zúčastnil dvanásťkrát a myslel si, že ho už nič nemôže prekvapiť. A potom okolo presvišťali Victoriano a Cerrildo.

„Drobní muži v sandáloch, ktorí sa na tieto preteky vlastne nikdy nepripravovali. A odstavili niekoľko najlepších vytrvalostných bežcov sveta.“