Všetky chvíle majú svoj moment, ktorého zmysel pochopíme až neskôr

Míňam ponáhľajúce sa ulice, ľudí so zbytočnými maskami a taxíky plné tajných milencov, ktorí túžia zastaviť čas.

Niekedy je dobré, v sekunde pocítiť totálnu márnosť a prísť o všetky sny. Chce to guráž, uznať si porážku.

Dnes, tisícky hodín vzdialený od bezstarostného detstva, píšem tieto riadky celkom pokojne a spomínam na staré básne.

Áno, prehral som v nich veľa, ale neľutujem sa. Boli to časy v ktorých som s neznámymi opilcami, citoval v krčmách básnikov jednej generácie a utekal pred ženami, ktoré si mysleli že svoje básne skutočne prežívam.

Chce to zvoľniť. Veď aj stromy zhadzujú listy priamo pod seba a neľutujú ich, keď s nimi vietor v diaľke tancuje posledný rokenrol.

Táto moja báseň skončila predčasne. Nestihla sa ňou totiž stať. Pýšim sa tak ako bezradný básnik, iba týmto nahým momentom.

Chvíľou, keď naozaj nemám vo svojej ponuke nič iné. A skutočne skoro ani len to. Aj keď dobré básne neutečú.

A ja si počkám.

Stropy

Veľký strom na nábreží, spoza ktorého mi každé ráno išlo slnko oproti, spílili.

Dnes mu idem oproti ja a pozerám priamo do tváre. I keď vzápätí klopím zrak, obaja mlčíme, lebo vieme svoje.

Môj život je plný života a moje steny sú iba mojimi. Si objavom mojej súkromnej vedy, bez bujarých ovácií a zbytočných cien za prínos.

Dnes mám nárok byť sám. Dopíšem tieto verše skôr, ako slnko zatlačí na nebo a otočím sa na chrbát.

Hľadím do stropu a nechápem, odkiaľ sa vo mne berie toľko opovážlivosti a bezhraničnej drzosti.

Nazvať toto básňou.

Dorastám tebou

Som plný tvojich dotykov a objatí, ktoré vo mne snežia. Husto a pomaly.

Som plný nocí, v ktorých delím tmu na dve planéty. Moju a tú, ktorá je najbližšia tvojej.

Dnu mi až príliš buble človečina a ja mám úvodzovky, do ktorých mi na tento moment nepasuje žiaden citát.

Je 2.59 ráno a ja bojujem, s vlastnou teóriou spánku otvorených očí. Nedávam snom šancu a topím ich hneď pred zrodom.

V rieke, ktorá márne hľadá pokoj vo svojom koryte.

Moje tajné kolobehy plus 20% grátis

Vypil som dve dvanástky, a pokrútil nad sebou hlavou. Bary som totiž opúšťal v minulosti, s inými hektolitrami pod kapotou.

Časy sa ale maskujú a niektoré dokonca menia. Štafetu preberajú iní, takýto kolobeh už býva:

neznesiteľný a neúctivý, ku koncom akýchkoľvek epizód. A už aj moje básne sa menia. Absentuje v nich to čo niekedy dominovalo.

Dnes už kašlem na verše z pocitu viny. Píšem skutočnejšie ako kedykoľvek.
Radšej napíšem báseň o deduškovi, ktorému sa dnes v supermarkete vysypala peňaženka a nikto mu nepomohol pozbierať drobné. Ani ja.

Ponáhľal som sa na autobus.

Svet sa kazí postupne priatelia a to sa tretia svetová ešte len obracia v zimnom spánku, na druhý bok.

Lexikon of my madness

Hľadám cestu von ale míňam len: opilcov, šialené ženy, páriace sa mačky, a svoj obraz ktorý až podozrivo zapácha životom.

Zrkadlím sa v beznádejnej predstave cudzích náručí, o ktoré nikto nikdy nestál. Píšem básne ktoré stoja presne za to, čo pri ich písaní cítim, fakt za nič viac.

Počujem ako vo mne pulzuje vlastné šialenstvo, a ja ho neviem zraziť na kolená. Nasávam atmosférou nabitý dym a neviem, prečo ti pri poslednej cigarete stále všetko vyklopím.

Odporučíš mi iba knihu ďalšieho slávneho básnika, ktorý nezvládol svoj život, tobôž svoje básne a spolu s jeho knihou potom skončíme v posteli.

Zasratý kolobeh!!! Napáda ma.

Náš príbeh sa nakoniec vytratí do zabudnutia, a ty unavená prostým bytím, zmizneš z môjho života, podobne ako tých pár žien pred tebou.

Ja pôjdem inam, skúsiť šťastie a zahrať si aspoň o to, čo ešte môžem stratiť. Tak asi toľko k tomu priatelia.

Ale nikdy, nikdy mi neklopte na dvere a nepýtajte sa ma aké je to byť básnikom, a ako som to vlastne všetko myslel.