Jediný bozk
1 / 2
Northumberland Február 1809
Cade Byron hodil do seba pohár whisky, načiahol sa po fľašu na stolíku a znova si štedro nalial. Druhý pohár vypil rovnako rýchlo ako prvý, tekutina ho príjemne zaštípala na jazyku a v hrdle. Oprel sa v kresle, zatvoril oči a čakal, kým alkohol zaúčinkuje. Ak bude mať šťastie, bolesť v nohe nebude tak cítiť. Prekliate jazvy, nadával v duchu a usiloval sa nemyslieť ďalej na zle zahojené pravé stehno. Ozve sa vždy, keď je vlhko – a dnes aj chladno, vonku sneží. Mohol by si glgnúť z ópiovej tinktúry, čo mu dal ten otravný felčiar, ale tá mu nechutila, vyhýbal sa jej. Pod vplyvom ópia nebol nikdy sám sebou: zatemňovalo mu zmysly, celý svet sa mu krútil pred očami ako v nejakom neskutočnom sne. Bol apatický, neprítomný a zmätený. Tvrdý chľast má možno dlhodobo rovnako ničivé účinky, ale aspoň ho zbaví bolesti, nepripraví ho o osobnosť a najmä sebaovládanie. Vedel, aké to je, keď človek stratí nad sebou kontrolu, stratí slobodnú vôľu, trasie sa, prosí a sľubuje, že poruší aj tie najposvätnejšie zásady, len aby sa skončilo to trápenie. Pri tých spomienkach mu stiahlo žalúdok, naplo ho na vracanie. Načiahol sa po pohár a fľašu, trasúcou sa rukou si nalial dvojitú dávku a vycedil ju do dna. Zaplavilo ho teplo. Iste je to iba falošný pocit, ale nateraz postačí. Kiežby sa k teplu pridal aj pokoj. Nič iné nechcem, vzdychol si v duchu, iba pokoj. Nech mi všetci dajú pokoj. Presne to povedal minulý týždeň staršiemu bratovi Edwardovi, keď ho prišiel navštíviť, rozhodnutý vytrhnúť ho zo samoty a priviesť naspäť do náručia rodiny. U Byronovcov išlo o mnoho náručí... „Zahrabal si sa tu ako medveď na zimný spánok,“ vyčítal mu Edward, prechádzajúc sa po pracovni. „Prešlo už šesť mesiacov. Nemyslíš, že je načase, aby si sa vrátil medzi ľudí?“ „Svet ide ďalej aj bezo mňa,“ odvetil vtedy. Edward zvraštil čierne obočie, vyzeral hrozivo. „Mama sa nemá najlepšie. Bojí sa o teba, neodpovedáš jej na listy.“ Cade si prstami prehrabol vlasy. „Čítal som ich. Povedz jej, že som ich čítal a... vážim si, že mi píše. Pozdrav ju odo mňa. Viac jej teraz nedokážem povedať.“ „Viem, čo si zažil v Portugalsku...“ „Naozaj?“ opýtal sa bezvýrazne Cade. Edward zahanbene sklopil zrak. „Viem dosť, a tak som ti doprial čas na smútok. Chcel som, aby si sa spamätal, ale ty len smútiš a nikam to nevedie. Vyzeráš hrozne, Cade. Vráť sa so mnou do Braebournu. Medzi ľudí, k rodine. Vráť sa domov.“ Cade sa na okamih zamyslel nad bratovou prosbou, ale rýchlo ju zamietol. „Som doma. Podľa poslednej vôle strýka Georgea mi patrí toto sídlo. Ak je to všetko, vaša milosť, dajme si večeru, ak nám nevychladla.“ Cade vytušil, že Edward chce ešte niečo namietnuť – a dočkal sa. Po troch dňoch prehovárania však stále nezmenil názor a brat napokon priznal porážku, nasadol do koča a odišiel. Vyhnal som ho odtiaľto, premýšľal Cade. Z môjho domu, z môjho života. Presne ako som zamýšľal. Naozaj som si to želal, uisťoval sa. Potrebujem samotu. Samotu a pokoj. Vzal do rúk fľašu, vycedil posledné kvapky, odložil ju a zdvihol si pohár k perám. V tej chvíli sa dvere na pracovni otvorili a vošiel drobný starec so šticou šedivých vlasov. Cade si ho premeral, oprel sa hlavou o operadlo a zatvoril oči. „Beaks, povedz Harveymu, nech priloží do ohňa,“ prikázal mu tlmene. „A prines mi ďalšiu fľašu škótskej. Táto je súca na vyhodenie.“ „Áno, pane. Mimochodom, máte návštevu.“ S tými slovami sa starec potichu vyšuchtal z miestnosti. Cade sa zamračil. Čo to ten Beaks povedal? Že má návštevu? Ak je niekto taký hlúpy, že ma prišiel navštíviť, môže sa hneď pakovať. Načiahol sa po fľašu a zanadával, keď si spomenul, že je už prázdna. Odo dverí sa ozval slabý šuchot. Cade obrátil tvár a zazrel čosi sivé. Pri dverách stála štíhla žena s výraznými črtami, svetloplavými vlasmi a jasnomodrými očami pripomínajúcimi hladinu jazera zahaleného hmlou. Ružové líca a pery ostro kontrastovali s jej smotanovou pokožkou. Chvíľu premýšľal, či je to prelud vyvolaný alkoholom. Jej nadpozemská krása mu pripadala neskutočná, ako z rozprávky. Vzápätí podišla o krok vpred a zo špičky hnedej poltopánky sa jej zošuchol sneh. Bola teda rovnako hmotná ako on. Cade zovrel v rukách pohár. „Kto ste, dočerta?“ vyštekol.