Ktovie, čo sa stalo? pomyslela si Mária, keď z diaľky zbadala pred vchodom do ich domu sanitku so zapnutým majákom. Okolo sanitky videla hlúčik postávajúcich susedov. Keď sa priblížila, niekoľko hláv sa otočilo smerom k nej. Uvedomila si, že výraz v ich tvárach je súcitný a zmätený zároveň, a v tom okamihu zbledla a telom jej prebehla triaška. „Preboha!“ zamrmlala nečujne a rozbehla sa smerom k vchodu. Ľudia sa rozostúpili, presne ako to býva vo filme, a šepkajúc ju nechali prebehnúť vytvorenou uličkou pripomínajúcou vojenský kordón. Zúfalo pobúchala po oboch tlačidlách výťahov, ktoré signalizovali, že sú obsadené. „Dočerta! Dočerta!“ zanadávala a vbehla na špinavé a zanedbané schodisko, potom lapajúc po dychu vybehla na jedenáste poschodie. Pred vchodom do ich bytu uvidela stáť susedku Elenu, ku ktorej sa tuho vinula jej mladšia dcéra Kristína. Elena v druhej ruke zvierala vôdzku, na ktorej konci bol metajúci sa a štekajúci Jerry. „No tak, pokoj!“ mykala vôdzkou a neúspešne sa snažila upokojiť nervózneho psa. Druhou rukou hladkala Kristínu po hlave a prihovárala sa jej: „Neboj sa, všetko dobre dopadne.“ „Čo sa stalo?!“ skríkla Mária vystrašene a rozbehla sa smerom k bytu. „Nechoď tam teraz!“ kričala na ňu Elena, no zbytočne. V malej úzkej chodbe ich bytu sa zrazila so záchranármi, ktorí niesli nosidlá. Karolína mala na tvári kyslíkovú masku. „Povie mi konečne niekto, čo sa tu, preboha, deje?!“ zúfalo sa obrátila na záchranárov. „Vaša dcéra sa pravdepodobne pokúsila spáchať samovraždu,“ odvetil jeden zo záchranárov, ktorý Karolíne upravoval kyslíkovú masku bez toho, aby zastavil alebo sa prestal venovať svojej pacientke. „Najlepšie bude, keď pôjdete s nami, aby sme sa zbytočne nezdržiavali. Po ceste si môžeme vymeniť informácie,“ navrhol rázne a povedľa nosidiel vyšli na chodbu k výťahu. Mária pochopila, že je šéfom záchranárskeho tímu a bezpochyby lekárom. Bezmocne prikývla a tvár nakrátko obrátila k susedke Elene a svojej mladšej dcére. „O Kristínku sa postarám,“ rýchlo zakričala za nimi Elena, reagujúc tak na Máriin zúfalý výraz v tvári. „Aj o psa. Zoberiem ich k nám,“ dodala vzápätí. „Ďakujem,“ nečujne naznačila Mária perami, skôr ako sa zavreli dvere výťahu. „Mladšia dcéra nám ukázala, kde mávate odložené lieky,“ pokračoval lekár a potľapkal si po taške, ktorú mal prevesenú cez plece. „Zobrali sme prázdne škatuľky a fľaštičky, možno budete mať prehľad, či boli plné alebo nie. Takisto by sme potrebovali určiť približný čas, kedy vaša dcéra tie lieky užila.“ „Nemohlo to byť dávno. Zhruba pred dvomi hodinami odišla z nemocnice,“ úporne rozmýšľala Mária. „Z nemocnice?“ začudovane pozrel na ňu lekár. „Manžel si dnes dopoludnia zlomil nohu, boli sme na návšteve,“ rýchlo vysvetľovala. Lekár sa na ňu súcitne pozrel. Nechcelo sa mu ani veriť, že v jeden deň sa môže na niekoho zosypať toľko nešťastia. Hoci sa s ľudským nešťastím stretával dennodenne, často sa mu stávalo, že nenachádzal vhodné slová. Mária akoby vytušila lekárove rozpaky a váhanie, a tak pokračovala: „Dcéra odišla pred dvomi hodinami, minimálne dvadsať minút jej musela trvať cesta...“ „Takže maximálne deväťdesiat minút,“ skonštatoval lekár so zamračeným čelom. „To by mohlo sedieť. Mínus dvadsať minút privolanie plus náš zásah. A susedka hovorila, že pes tam štekal skoro polhodinu...“ uvažoval nahlas. „Pes?“ nechápavo sa spytovala Mária. „Vraj ich upozornil pes. Štekal vraj nezvyčajne, akoby plakal.“ „Bude v poriadku?“ Mária sa zúfalo pozrela na svoju dcéru a jemne jej prešla prstami po ruke, v ktorej mala zavedenú kanylu. „Zdá sa, že sme ju našli pomerne rýchlo, lieky snáď nenarobili priveľkú škodu. Mala síce oslabené životné funkcie, ale dýchala samostatne aj pulz mala hmatateľný. Je mladá a jej organizmus je silný, ľahšie sa regeneruje. Rozhodujúca bude táto noc, ale má dobré vyhliadky.“ Mária vystrašene vzlykla. Lekár jej povzbudivo stisol rameno. „Dostane sa z toho, uvidíte!“ „Prečo to urobila?“ pokrútila hlavou. „Tým sa budete trápiť neskôr. Teraz buďte hlavne so svojou dcérou a pomôžte jej dostať sa z toho!“ napomenul ju trochu otcovsky. Prikývla poslušne ako malé dieťa a ďalej hladila svoju dcéru po bledej nehybnej ruke.