„Viem, Michael!“ zvolala za ním a tíško dodala: „Nech vás ochraňuje milostivý Boh!“ Keď sa za nimi privreli dvere, zvrtla sa a podišla k veľkému zrkadlu. Chvíľu pozerala na obraz mladej ženy s bledou tvárou, na ktorej vynikali najmä oči. Odzrkadľovala sa v nich bolesť, podfarbovali ich tmavé kruhy. Ich zelená farba mnohým vyrážala dych... Teraz však horeli tajomným plameňom. Skrýval sa v nich hnev a žiaľ trýzniaci Izabelinu dušu. „Dnes nebudeš plakať!“ nástojčivo šepla obrazu v zrkadle. „Na žiaľ bude času dosť!“ povedala odhodlane. „Nastal čas odplaty a vzdoru!“ Pokľakla pod veľkým krížom, preberajúc v prstoch ruženec a pohrúžiac sa do modlitby, prestala vnímať okolitý svet. „Pater noster, qui es in caelis, sanctificetur nomen tuum...“