Správa o malom prišelcovi sa okamžite rozletela po celom Zvieratkove. Na medvedíka boli zvedavé najmä deti a Hubert sa cítil naozaj dôležitý, keď o pár dní viedol medvedíka do parku. „Tak, toto je môj kamarát medvedík. Teraz býva u nás,“ povedal Hubert hrdo. „Ako sa volá?“ spýtala sa žirafa Želka a zvedavo si premerala medvedíka od hlavy až po päty. Hubert zrozpačitel. To je zvláštne, pomyslel si, mne to za celý čas nenapadlo. Medvedík bezradne pokrčil plieckami. „Neviem. Som len medvedík,“ povedal ticho. „To nie je žiadne meno,“ namietla žirafa. „Nemôžeš sa volať medvedík,“ tvrdili ostatné zvieratká. „A prečo nie?“ čudoval sa medvedík. „Lebo každý sa nejako volá!“ ponáhľala sa s vysvetlením malá žirafa. „Ja sa volám Želka“. „A ja som Veronika,“ zasmiala sa veverička. Veverička sa rada smiala. A mala rada zelenú. Pristala jej k hrdzavému kožúšku. Aj dnes bola oblečená v zelenej sukničke a zelenej bundičke. A na hlávke mala zelenú baretku. S anténou. „No a ja som Peťko,“ zakrochkalo prasiatko radostne. Peťko mal rád svoje meno, pripadalo mu veselé ako jeho tvárička a zakrútený chvostík. A bol naozaj šťastný, že sa narodil ako jedenásty a mamke sa v ten deň minuli všetky mená, ktoré mala pripravené pre svojich desať detí. Nerád by sa volal Prokop, Pius, Pablo, Prosper alebo Placido ako jeho bratia, a ešte neradšej Paris, Priscila, Pamela, Perla alebo Pink ako jeho sestry. Hoci to posledné meno sa mu celkom páčilo. „Ale kto vám dal všetky tie mená?“ čudoval sa medvedík. „No predsa naši rodičia,“ usmievali sa zvieratká. Medvedík zosmutnel a zvieratká zrozpačiteli. Každému napadlo to isté, len sa na to neodvážili spýtať. Okrem malého šakala Šaňa, ktorý bol povestný svojou prostorekosťou a tiež tým, že každú svoju vetu začínal písmenom „a“. „A ty kde máš rodičov?“ vyhŕkol skôr ako ho ostatní stihli zaraziť. „Nemám rodičov,“ zvesil medvedík smutne hlavu. „Musíš mať rodičov,“ mudrovali zvieratká, „nikto nie je bez rodičov. Musíš mať aspoň mamu.“ Medvedík zvraštil čelo. V hlavičke sa mu matne mihla spomienka na mamkinu láskavú tvár. „Mal som mamu,“ povedal pomaly, „no stratila sa mi.“ „Mama sa nemôže stratiť,“ presviedčala ho Želka, „možno, že si sa stratil ty,“ dodala prísne. Medvedík bol zmätený. Nepamätal sa na ten deň, kedy sa stratil. „A ako sa volala tvoja mama? Aspoň to si pamätáš?“ vyhŕkol šakal znovu. Medvedík pokrčil bezradne plieckami. „Nepamätám,“ zašepkal. „A ako vyzerala, to vieš ?“ vyzvedal sa šakal. Medvedíkovi sa rozžiarili oči. „Bola najkrajšia na svete!“ „Hm, to nám veľmi nepomôže,“ mudrovala Želka. „Keby si si spomenul aspoň na to svoje meno,“ dobiedzala. „Ale prečo? Prečo je meno také dôležité?“ spýtal sa medvedík neisto. „Pretože bez mena tu nemôžeš zostať,“ povedali smutne zvieratká. „Veď si len predstav, kam by chodili listy, darčeky a pozvánky, keby sa každý vlk volal vlk, každý medveď medveď a každý hroch len hroch?“ vysvetľoval mu kamarát Hubert. Medvedík sa rozpačito pozeral z jedného na druhého. „A nemohol by som si to meno jednoducho vymyslieť?“ spýtal sa nesmelo. Zvieratká začali tuho rozmýšľať. „To asi nepôjde,“ zakrochkalo prasiatko. Prasiatko bolo veľmi múdre a potrpelo si na poriadok. V iných krajinách sa síce hovorieva, neporiadny ako prasa, ale v Zvieratkove to o prasiatkach neplatilo. „Možno by nám poradila pani Klementína,“ navrhol odrazu Hubert, „ona zapisuje všetky mená.“ Hroch mal medvedíka rád. Nechcel, aby odišiel zo Zvieratkova len preto, lebo nemá meno. „Áno, poďme na matriku,“ rozhodla Želka. A tak sa aj stalo.