Vianočné mystérium
1 / 8
4. decembra
… sotva však stihol vyvaliť oči …
Joachim mal dve tajomstvá. Tým prvým boli poskladané lístky. Tie našiel v zázračnom adventnom kalendári a prečítal si ich ešte prv, ako sa rodičia zobudili. Druhým tajomstvom bolo, že všetky tie lístky zamkol do skrinky, ktorú stará mama kúpila niekde v Poľsku. Začal chystať ten najfantastickejší vianočný darček. A pritom stačilo len postupne prenášať lístky z advetného kalendára do supertajnej skrinky, od ktorej má kľúčik iba on. A až bude mama chystať štedrovečernú večeru, pohľadá nejaký vhodný baliaci papier a bude to! Najúžasnejší na tom však bol, prirodzene, sám adventný kalendár, ktorý starý Johannes nechal v kníhkupectve. Kto bol ten záhadný kvetinár z námestia? Čo tým sledoval, že podhodil zázračný adventný kalendár do výkladu kníhkupectva? Kvetinár kedysi poznal dámu, ktorá sa volala Elisabet. V každom prípade to bola jej fotografia, ktorú položil do výkladu. A vari šlo o tú istú Elisabetu, o ktorej bol príbeh na lístočkoch, čo vypadávali z advetného kalendára každé ráno, keď Joachim otvoril jedno z okienok? Elisabet bola vtedy malé dievčatko, nie staršie ako Joachim, ale od času, keď ten starý adventný kalendár vyrobili, isto uplynulo veľa rokov. Keď sa Joachim zobudil ráno štvrtého decembra, otvoril štvrté okienko na kalendári. Prv, ako sa na to odvážil, presvedčil sa, že v celom byte je ticho a pokoj. Na obrázku bol muž vo svetlobelasom rúchu, trošku sa ponášalo na nočnú košeľu. V ruke držal dlhú palicu. Ani dnes však Joachim nemal čas prezrieť si obrázok dôkladne, lebo aj dnes mu na posteľ zletel poskladaný papierik. Vyrovnal ho a čítal:
Jozue
Elisabet Hansenová a anjel Efiriel sa rozbehli za ovcou a jahniatkom so zvončekom. Na neveľkej čistinke v lese prešli okolo červeného zrubu s niekoľkými políčkami. Z neďalekého návršia ukázal Efiriel na veľké jazero. „To je najväčšie jazero v Škandinávii. Hodinky ukazujú, že ubehlo 1891 rokov, odkedy sa narodil Ježiš, a my sme sa zatiaľ dostali len do Švédska.“ Z rozľahlého jazera vytekala dravá rieka. Cez ňu viedol most a po ňom prešli na druhý breh. „Toto je rieka Götaälv,“ vysvetľoval Efiriel. „Teraz budeme pokračovať po starej hradskej pozdĺž jej toku.“ „Čakaj, drobec, nože čakaj!“ volala Elisabet, ale ovca s jahniatkom sa už zase rozbehli. Prechádzali nejakou dedinkou. Na jej konci stál červený drevený kostolík a z okolitých osád k nemu prúdili davy ľudí. Väčšinou prichádzali peši, ale niektorí sa viezli v honosných kočoch ťahaných koňmi. Muži mali na sebe tmavé obleky a čierne klobúky, aj mnohé ženy boli v čiernom. V rukách držali spevníky. „Určite je nedeľa,“ poznamenala Elisabet. Na chvíľočku sa zastavili a hľadeli dole na dav ľudí. Zrazu ich zbadal nejaký malý chlapec. Sotva však stihol vyvaliť oči, anjel sa zase dal do pohybu. A Elisabet sa pustila do behu za ním. Ešte sa obzrela, ale všetci spred kostola už boli preč. Vrátane povozov s koňmi. Keď mali dedinu ďaleko za sebou, Elisabet sa obrátila k Efirielovi a povedala: „Videl nás iba jeden malý chlapec.“ „Výborne. Netreba vzbudzovať príliš veľkú pozornosť. Isto, nevyhneme sa tomu, aby nás sem-tam niekto zbadal, no nemalo by to byť dlhšie ako na kratučký okamih.“ Bežali ďalej medzi lesmi a políčkami. Chvíľami videli skupiny ľudí, ako hrabú seno alebo kosia obilie. Občas to radšej vzali okľukou, len aby nikoho nevyľakali. Onedlho si ovca s jahniatkom našli pašu, takú šťavnatú a lákavú, až to bilo do očí. „Zase máme šancu,“ zašepkala Elisabet. „Len sa musíme blížiť veľmi opatrne.“ Ešte poriadne nedopovedala, keď si všimli, že sa k nim z druhej strany blíži nejaký muž. Mal na sebe belasý úbor. V jednej ruke držal dlhú palicu, na hornom konci zahnutú. Podišiel až k nim a slávnostne povedal: „Pokoj vám, ktorí kráčate po úzkej cestičke okolo našej rieky Götaälv. Volám sa Jozue, som pastier oviec.“ „Tak potom si jedným z nás,“ povedal Efiriel. Elisabet nechápala, čo tým anjel myslí. Pastier však odvetil: „Pôjdem s vami do Svätej zeme, lebo chcem byť pri tom, keď budú anjeli zvestovať radostnú novinu o narodení Ježiša.“ Elisabet dostala skvelý nápad: „Ak si naozajstný pastier, tak by si nám sem mohol privolať to malé jahniatko so zvončekom.“ Pastier sa hlboko uklonil: „Pre skúseného pastiera je to hračka.“ Niekoľkými rozhodnými krokmi podišiel k ovci a jahniatku. O chvíľu si už jahniatko ľahlo Elisabete k nohám. Elisabet si čupla a pohladkala ho po mäkkom kožúšku. „Zdá sa mi, že si to najrýchlejšie plyšové zvieratko na svete,“ prihovorila sa mu. „No napokon som ťa predsa len dolapila!“ Pastier udrel palicou do zeme a zvolal: „Do Betlehema! Do Betlehema!“ Jahňa a ovca sa rozbehli. Pastier, anjel a Elisabet vyrazili za nimi. Zase doputovali k nejakému mestečku. Z návršia za ním hľadeli na červené drevené domce natlačené na seba. Efiriel povedal Elisabete, že mesto sa volá Kungälv. „Kungälv znamená Kráľovská rieka a meno dostalo podľa toho, lebo sa v ňom severskí králi schádzali na poradu. Jedným z nich bol napríklad Sigurd Jorsalfar.“ Jorsalfar! Elisabete sa to meno zdalo také zábavné, že sa musela zasmiať. „Určite to bol príbuzný nejakého Jorsala alebo Jorsaly,“ povedala. Anjel však zavrtel hlavou: „Jorsalfar znamená Ten, kto vykonal púť do Jeruzalema, a Sigurd to meno dostal práve preto, lebo ako pútnik navštívil Svätú zem, kde sa narodil Ježiš.“ Ovca s jahniatkom už mali veľký náskok. Za nimi sa ponáhľal pastier Jozue. Elisabet a anjel Efiriel pridali do kroku. Netrvalo dlho a priblížili sa k veľkému mestu pri ústí rieky Götaälv. Z návršia nad mestom sa chvíľu rozhliadali. V uliciach sa hmýrili ženy v dlhých sukniach a muži s klobúkmi a palicami v ruke. Niektorí sedeli v honosných kočoch ťahaných párom koní. „To je Göteborg,“ vravel Efiriel. „Hodinky mi ukazujú rok 1814 a práve v tomto roku stráca Dánsko nadvládu nad Nórskom, a to sa stane súčasťou Švédska. Nóri si schvália prvú vlastnú ústavu.“ Pastier Jozue sa obrátil a zakýval im. „Do Betlehema!“ volal. „Do Betlehema!“ A potom putovali rozľahlým Švédskom na juh.