O pár sekúnd dobehla k autu a otvorila predné dvere. Pomedzi listy malých briez a krovia, ktoré lemovalo prístupovú cestu videla na chatu. Nebol tam nijaký pohyb a na chvíľu zapochybovala. Tie kroky si len namýšľala? Bol to vietor, šum trávy alebo možno Pán Mis? Mala by sa vrátiť pohľadať telefón? Odváži sa? Cítila iracionálne nutkanie ochrániť to tiché, mŕtve telo vnútri, strážiť ho pred... Áno, pred čím? Je prineskoro. Pre Karin je teraz všetko prineskoro. Teraz musí myslieť na seba a na chlapca. Zaváhala, ostala stáť s chlapcom v náručí a dívala sa cez suché zaprášené lístie. Potom stuhla. V kuchyni sa rozsvietilo a zbadala, ako sa vnútri pohybuje tmavá silueta. Potom sa tieň za oknom čoraz viac zväčšoval, až na chvíľku zazrela slabé obrysy tváre. Potom zmizol. Nina takmer hodila dieťa na predné sedadlo. O sekundu nato strčila kľúč do zapaľovania, naštartovala a slepo vycúvala na cestu. Počula ako tráva šuchoce o bok auta a narazila podvozkom na kameň alebo peň. Ostatné chaty mali tmavé okná a prázdne parkovacie miesta. Tu pomoc nezoženie. Keď sa jej konečne podarilo otočiť auto, predné sklo zasiahli kúsky štrku, ale pokračovala ďalej pomerne veľkou rýchlosťou. Až vtedy si uvedomila, že zabudla rozsvietiť svetlá auta. Zabudla rozsvietiť a chlapec vedľa nej sa rozkričal, akoby ho drali z kože. Nina sa zhlboka nadýchla, spomalila a zažala svetlá. Potom pozrela na chlapca, ktorý sa skrčil na podlahe a rukami si kryl hlavu. Jeho krik sa postupne zmenil na fňukanie a Nina ho prvý raz počula vysloviť zrozumiteľné slová. „Mama. Noriu pas mamą!“ Panebože, pomyslela si. On má mamu.