Útek z tábora 14
2 / 6
Životná lekcia
Najstaršia spomienka, ktorú si vybavuje, sa spája s popravou. Kráčal po matkinom boku na obilné pole v povodí rieky Tädonggang, kam dozorcovia nahnali niekoľko tisícok väzňov. Chlapec bol z toľkého davu od vzrušenia celý bez seba a pomedzi nohy dospelých sa preplazil až dopredu, kde pozoroval, ako dozorcovia priväzujú neznámeho muža k drevenému kolu. Šin In-gun mal len štyri roky. Primálo, aby porozumel príhovoru pred popravou. Počas desiatok popráv v nadchádzajúcich rokoch ho čakali ešte mnohé príhovory hlavného dozorcu, ktorý rozprával zhromaždeným väzňom, že hoci príslušný odsúdenec dostal jedinečnú šancu „vykúpiť sa“ tvrdou prácou, ani táto veľkodušnosť severokórejskej vlády mu nestačila. Aby sa predišlo väzňovmu prívalu nadávok na štát, ktorý sa chystal vziať mu život, napchali dozorcovia odsúdenému do úst okruhliaky a na hlavu mu navliekli plátenné vrece. Počas prvej popravy vo svojom živote sledoval Šin streľbu troch dozorcov. Z každej pušky zaduneli tri výstrely. Rachot pušiek chlapca naľakal a zrazil z nôh. Pozbieral sa zo zeme práve včas, aby videl, ako dozorcovia odväzujú ochabnuté zakrvavené telo, zakrúcajú ho do prikrývky a nakladajú na vozík. V tábore číslo štrnásť, väzení politických nepriateľov Severnej Kórey, sú stretnutia viacerých ako dvoch väzňov zakázané. Výnimkou sú verejné popravy, na ktorých sa musí zúčastniť každý. Pracovný tábor využíva verejnú popravu a strach, ktorý vzbudzuje, aby väzňom uštedril životnú lekciu. Šinovi dozorcovia boli jeho učiteľmi aj živiteľmi zároveň. Matku i otca mu vybrali. Vštepovali mu, že väzni, ktorí porušia zákony tábora, zasluhujú smrť. Na svahu blízko školy stál pútať s heslom VŠETKO JE V SÚLADE S PRAVIDLAMI A NARIADENIAMI. Chlapec sa naučil naspamäť desať pravidiel tábora, či ako ich neskôr pomenoval, „Desať prikázaní“, a dodnes ich vie odriekať spamäti. Prvé z nich znie: „Ktokoľvek sa pokúsi o útek, bude okamžite popravený.“ Desať rokov po prvej poprave sa Šin vrátil na to isté popravisko. Dozorcovia sem znovu nahnali obrovský dav a do zeme opäť zatĺkli drevený kôl. A napokon postavili aj provizórnu šibenicu. Tentoraz Šin dorazil na miesto na zadnom sedadle auta, ktoré šoféroval jeden z dozorcov. Spútali mu ruky a oči previazali kusom starej handry. Šinov otec, spútaný a oslepený rovnako ako syn, sedel na vedľajšom sedadle. Po ôsmich mesiacoch strávených v podzemnej cele v tábore číslo štrnásť ich pustili na povrch. Pred prepustením prinútili oboch podpísať vyhlásenie, v ktorom sa zaviazali navždy mlčať o udalostiach v podzemí. Otca i syna v útrobách väzenia vnútri ďalšieho väzenia mučili v snahe vypáčiť z nich priznanie. Dozorcovia sa chceli dozvedieť podrobnosti o neúspešnom pokuse o útek, pri ktorom pristihli Šinovu matku a jediného brata. Šina vyzliekli donaha, zápästia a členky mu zviazali a druhý koniec povrazu pripevnili k stropnému háku. Potom ho spustili nad otvorený oheň a plamene oblizovali chlapcovi chrbát. Keď sa mu začala páliť koža a mäso, omdlel. Nepriznal sa však k ničomu. Neskrýval žiadne tajomstvo. Nespriahol sa s matkou a bratom a nepomáhal im v plánovaní úteku. Veril varovaniu, ktoré mu dozorcovia vštepovali od narodenia v tábore: Nikdy sa mu nepodarí ujsť, a ak nechce zomrieť, musí nahlásiť každého, koho začuje kuť plány na útek. Šin si ani len v snoch nedokázal predstaviť život za múrmi a ostnatým drôtom tábora. Dozorcovia ho nikdy neučili nič z toho, čo vie každé školopovinné dieťa v Severnej Kórei: Američania sú špinaví sviniari, ktorí plánujú vpadnúť do Severnej Kórey a zneuctiť ich krásnu vlasť. Južná Kórea je len kurva strýčka Sama. Severná Kórea je majestátna zem, ktorej celý svet závidí jej odvážnych a múdrych vodcov. V skutočnosti Šin nevedel, že niekde za betónovými múrmi existuje Južná Kórea, Čína či Spojené štáty americké. Na rozdiel od krajanov nevyrastal obklopený všade prítomnými fotografiami „Milovaného vodcu“, ako nazývali lídra Kórejskej ľudovodemokratickej republiky Kim Čong-ila. Rovnako nevidel ani obrazy či sochy Kimovho otca Kim Ir-sena, Veľkého vodcu, ktorý z prachu stvoril ríšu Severnej Kórey a ktorý aj po smrti v roku 1994 naďalej zostáva Večným prezidentom krajiny. Hoci Šin nemal dosť dôležité postavenie na účel vymývania mozgov, dozorcovia ho cvičili, aby donášal na rodinu a spolužiakov. Za odmenu dostával prídely jedla a spolu s dozorcami mlátil deti, ktoré sám zradil. Ostatné deti na oplátku bonzovali na Šina a ochotne mu oplácali údery. Keď dozorcovia Šinovi konečne rozviazali oči a zbadal dav, drevený kôl a šibenicu, uveril, že dnes popravia práve jeho. Nik mu však do úst nenastrkal okruhliaky. Zložili mu putá. Jeden z dozorcov ho odvliekol na kraj davu. Spolu s otcom sa mali len prizerať. Dozorcovia dovliekli pod šibenicu ženu v stredných rokoch ak drevenému kolu priviazali mladého muža. Šinovu matku a staršieho brata. Dozorca zatiahol okolo matkinho hrdla slučku. Pokúšala sa zachytiť Šinov pohľad. Odvrátil zrak. Len čo jej telom na povraze prestalo šklbať, traja dozorcovia zastrelili Šinovho brata. Z každej pušky zazneli tri výstrely. Šin videl zomierať matku i brata a odľahlo mu, že nie je na ich mieste. Hneval sa na oboch za to, že plánovali ujsť z tábora. A hoci sa počas nasledujúcich pätnástich rokov nedokázal nikomu priznať, vedel, že zodpovednosť za ich popravu nesie on sám.