V júli by človek ozaj nemal zomrieť. Skutočne počujem kostolné zvony, alebo bol v tých prekliatych guľkách halucinogén? Okej, takže tu sa to končí. Tu, alebo tam. Teraz, alebo neskôr. Ale naozaj som si zaslúžil zomrieť v júli? Sprevádzaný vtáčím štebotom, štrnganím fľašiek, smiechom od rieky a neskutočnou letnou pohodou za oknom? Zaslúžil som si ležať na dlážke v nakazenom narkomanskom brlohu s dierou v tele, z ktorej vyteká život, sekundy a útržky obrazov, čo ma sem priviedli? Všetky malé a veľké okamihy, celá kopa náhod a udalostí, čo som si vyberal, alebo ku mne prišli. Som to ja? Je to všetko? Je toto môj život? Mal som plány, však? A teraz sa zmenili na vrece prachu, vtip bez pointy, taký krátky, že by som ho stihol dopovedať skôr, ako prestanú odbíjať tie pekelné zvony. Ach, prekliate plameňomety! Nikto mi nepovedal, že smrť tak bolí. Si tam, otec? Neodchádzaj, teraz nie. Vypočuj si môj vtip: Volám sa Gusto.