Smrť džokejky
1 / 9
„Odštartované!“ Zaclonil som si oči pred jasným septembrovým slnkom a zahľadel sa na monitor televízora s bežiacimi koňmi. Málo zaujímavý šprint dvojročných nováčikov na tisícpäťsto metrov v Lingfield Parku s dvanástimi bežcami – iba ďalšie dostihy, jedny z vyše tisícpäťsto podobných, ktoré budem tento rok sledovať naživo. No práve tieto dostihy mi navždy zmenili život.
Kone vyrazili zo štartovacích boxov v takmer vyrovnanej línii a ja som pozrel na rukou napísaný zoznam koní, bežiacich takmer tisícšesťsto metrov odo mňa.
Štart dostihov v Lingfielde mi z hlavnej tribúny trochu zacláňali ovísajúce konáre stromov, tak som sa sklonil bližšie k monitoru, aby som na kone lepšie videl.
„Bežia v dostihoch nováčikov Herald Sunshine Limited a v čele je Spitfire Boy,“ zahlásil som. „Tesne za ním je Steeplejack. Ďalší je Sudoku, za ním popri ohrade Radioactive a rýchlo dobiehajúci Troubleatmill. Ďalší je Postal Vote, potom High Definition a Low Calorie s Bangkok Flyerom na vonkajšom okraji dráhy s džokejom v zelených farbách, za ním beží Tailplane s jazdcom v bielej čiapke a Routemaster v oranžovom s priečnymi pruhmi. Posledná v tejto etape je Pink Pashmina, ktorá robí, čo môže, a keď míňa značku pri tisícdvesto metroch, dostáva napomenutie.“
Zdvihol som oči od monitora a zadíval sa na kone vysokovýkonným ďalekohľadom. Na tisícdvesto metroch dráhy som ich teraz jasne videl, ako cválajú priamo oproti mne a v dôsledku skrátenej perspektívy sa zdalo, akoby konské hlavy neprirodzene skackali hore-dolu.
Takéto dostihy, keď kone bežia ozlomkrky po rovnej dráhe, komentátorom takmer vždy sťažujú život, a tieto neboli výnimkou. Dvanásť koní sa rozdelilo do dvoch skupín, osem bežalo tesne popri ľavej ohrade a štyri cválali prostriedkom dráhy.
Pochopiteľne, stávkari na tribúnach chceli vedieť, ktorý kôň je vo vedúcej pozícii, ale pozeral som na dráhu z takého uhla, že to nebolo ľahké zistiť.
„Červený dres Spitfire Boya vedie väčšiu skupinu na ľavej strane dráhy a Radioactive ho už-už dobieha, Troubleatmill a Bangkok Flyer bežia bok po boku prostriedkom dráhy osemsto metrov pred cieľom.“
Pozorne som sledoval kone cválajúce oproti mne. V dostihovom programe stálo, že džokej na Bangkok Flyerovi má tmavozelený dres, ale mne sa na slnku zdal takmer čierny a nechcel som si ho popliesť s tmavomodrým dresom džokeja na Postal Votovi.
Nie, bol som si istý. Bol to Bangkok Flyer s nánosníkom z ovčej kože a v duchu svojho mena letel ako víchor.
„Bangkok Flyer s nánosníkom z ovčej kože cvála na pravej strane dráhy. Získava náskok dvoch dĺžok pred Troubleatmillom, ktorý zrejme nebude schopný udržať tempo. A na ľavej strane Radioactive konečne dostihol Spitfire Boya, no teraz sa medzi ne dostáva Sudoku s džokejom Paulom Jamesom v bielom drese, ktorý ešte bude mať čo robiť.“
Spustil som ďalekohľad a pozoroval kone voľným okom.
„Sudoku sa teraz dostáva dopredu na ľavej strane dráhy, kde kone prebehli okolo stĺpika označujúceho posledných dvesto metrov, ale musí ešte predbehnúť tipovaného favorita Bangkok Flyera. Na poslednom úseku pred cieľom cválajú Sudoku a Bangkok Flyer bok po boku. Sudoku v bielom a Bangkok Flyer v tmavozelenom, je to súboj dvoch koní.“ Tón môjho hlasu stúpal čoraz vyššie súčasne s tým, ako sa konské nozdry približovali k cieľovej čiare podo mnou. „Bangkok Flyer a Sudoku tesne vedľa seba. Sudoku a Bangkok Flyer.“ Môj hlas prešiel do crescenda. „Sudoku víťazí nad Bangkok Flyerom, Low Calorie presvedčivo dobieha tretí, Radioactive je štvrtý, nasleduje Spitfire Boy, ktorý sa dlho držal vo vedúcej pozícii, potom Routemaster, High Definition, Troubleatmill, Steeplejack, za nimi Tailplane spolu s Postal Votom a napokon kobylka Pink Pashmina, ktorá skončila posledná.“
Vypol som mikrofón.
„Zvíťazilo číslo desať, Sudoku,“ povedal rozhodca do ampliónu. „Druhé skončilo číslo jeden, tretie číslo štyri. Štvrtým koňom sa stalo číslo osem. Odstupy boli hlava a dve a pol dĺžky.“
Amplión stíchol.
Dostihy sa skončili. Vzrušenie prišlo aj odišlo a diváci sa už tešili na ďalšie preteky o tridsať minút.
Zahľadel som sa na dráhu a pocítil som neurčitý nepokoj.
Čosi nebolo celkom v poriadku.
Nešlo o môj komentár. Nepomýlil som si kone, ani som neohlásil za víťaza nesprávneho koňa – aj keď sa takej chyby občas dopustí každý komentátor. Týkalo sa to samotných dostihov, s tými nebolo všetko v poriadku.
„Vďaka, Mark. Skvelá práca,“ ozval sa hlas v mojich slúchadlách. „Dobre, že si spomenul každého koňa, a vďaka za poradie vo finiši.“
„V pohode, Derek,“ odpovedal som.
Derek bol režisér dostihovej televíznej spoločnosti, ktorá cez satelit vysielala dostihy naživo. Sedel vo veľkom prenosovom voze s tmavými sklami za stajňami dostihovej dráhy s radom televíznych obrazoviek pred sebou, každá pre pol tucta kamier, a on rozhodoval, čo ľudia doma alebo v stávkových kanceláriách uvidia. Televízna spoločnosť nemala vlastného komentátora, preto využívala služby dostihového komentátora – mňa. Ale boli radi, keď sa všetky kone spomenuli aspoň raz, a veľmi im záležalo, aby dostali presné poradie, v akom kone dobehli do cieľa. S dvanástimi bežcami nebol problém, horšie bolo, keď ich bolo tridsať alebo viac, najmä v šprinte ako tento, keď celé dostihy trvali menej než pol druha minúty.
„Derek?“ ozval som sa cez mikrofón do produkcie.
„Počúvam,“ odpovedal mi do slúchadiel.
„Mohol by si mi urobiť dévedečko z týchto dostihov? Pre mňa domov. Z každého uhla.“
„Ale veď nevyhrala.“
„Aj tak to chcem,“ naliehal som.
„Okej,“ súhlasil. „Urobím.“
„Vďaka. Prídem si po to po posledných dostihoch.“
„To tu ešte budeme.“
Cvaklo to a v mojich slúchadlách opäť nastalo ticho.
Ale veď nevyhrala, povedal Derek.
Hovoril o mojej sestre – mojom dvojčati, aby som bol presný. Clare Shillingfordovej – najlepšej džokejke s vyše šesťsto dostihovými víťazstvami na konte.
Tieto dostihy však medzi ne nepatrili. Na Bangkok Flyerovi skončila o hlavu druhá a podľa mňa s jej jazdou nebolo všetko s kostolným poriadkom.
Pozrel som na hodinky. Ešte dobrých dvadsať minút chýbalo do ďalších pretekov, ktoré som mal komentovať zo svojej kóje, tak som zbehol z piateho poschodia a okolo hlavnej tribúny zabočil k vážnici.
Strčil som hlavu cez otvorené dvere do dostihového televízneho centra, malej miestnosti hneď pri hlavnej vážnici. Bola dopoly zaprataná elektronikou, naukladanou pozdĺž jednej steny.
„Dobrý, Jack,“ pozdravil som mužský chrbát.
„Ahoj, Mark,“ obrátil sa, utierajúc si dlane do zeleného vlneného svetra, ktorý mal viac dier než ementálsky syr. „Je všetko v poriadku?“
„Áno,“ prisvedčil som.
Jack Laver pracoval ako technik dostihovej televíznej spoločnosti, ktorá v uzavretom okruhu vysielala obraz do množstva televízorov rozmiestnených pozdĺž dostihovej dráhy, vrátane monitora v komentátorskej kóji. Štýl obliekania mal možno diskutabilný, ale na elektroniku bol absolútny macher.
„Dáš si čaj?“ spýtal sa.
„Rád,“ odvetil som. Zmizol vo výklenku a vrátil sa s dvoma plastovými pohármi plnými pariacej sa hnedej tekutiny.
„Cukor?“
„Nie, vďaka,“ povedal som a vzal si od neho pohár.
Čaj z vážnice by určite nevyhral cenu za chuť, ale bol horúci a tekutý, a oboje robilo dobre môjmu hlasu. Dostihový komentátor so suchým hrdlom alebo – to by bolo horšie – s laryngitídou nebol súci na nič. Peter Bromley, legendárny komentátor BBC, vždy pri sebe nosil fľašku špeciálneho balzamu – tajného domáceho nápoja obsahujúceho med a whisky. Pred každými dostihmi si dal malý dúšok, aby si zvlažil hrdlo.
Ja som nikdy nebol taký predvídavý, ale bol som rád, keď som mal poruke fľašu s vodou. A čaj bol bonus.
„Jack, môžeš mi ukázať záznam z posledných dostihov? Stačí posledných štyristo metrov.“
„Jasné,“ odpovedal a zamieril k elektronike. „Niečo si pohnojil?“ spýtal sa a ponad plece sa na mňa zaškeril.
„Daj sa vypchať,“ odsekol som. „Nič som nepohnojil.“
„Aj tak by si to nikdy nepriznal. Potvorskí komentátori, všetci ste rovnakí.“
„Dokonalí, chceš povedať.“
„Ha-ha! Dovoľ, aby som sa zasmial.“
Postláčal akési gombíky a práve skončené dostihy sa objavili na jednej z malých obrazoviek v prednom rade.
„Iba posledných štyristo metrov, hovoríš?“
„Áno, prosím ťa.“
Pomocou veľkej okrúhlej myši záznam v zrýchlenom tempe posunul dopredu, kone krkolomnou rýchlosťou komicky cválali po dostihovej dráhe.
„Tu je to,“ povedal Jack a spomalil záznam na normálne tempo.
Naklonil som sa bližšie, aby som na to lepšie videl.
Dúfal som, že sa mýlim. Priam zúfalo som si želal, aby som sa mýlil.
„Môžeš mi to pustiť znovu?“ požiadal som ho.
Pomocou myši pretočil záznam dozadu.
Pozrel som si to znovu a nemal som najmenšie pochybnosti.
Bol som si absolútne istý, že Clare Shillingfordová, moje dvojča, práve porušila smernice (B) 58, (B) 59 a (D) 45 dostihového športu, ktoré okrem iného nariaďovali: „Jazdec alebo jazdkyňa majú na dostihoch povinnosť viesť koňa tak, aby bolo očividné, že koňa v správnom čase a na správnom mieste vybičovali k čo najväčšiemu výkonu a tak dosiahli čo najlepšie umiestnenie.“
Jednoducho povedané, Clare nevyhrala preteky, ktoré mohla vyhrať. Navyše mi bolo jasné, že nevyhrala zámerne.