Fo(s)ter
1 / 6
Kinsella príde dnu, pre všetkých uvarí čaj, potom ho vypije postojačky, dá si k nemu pár sušienok a znovu odíde von. Neskôr sa vracia dnu a hľadá ma. „Je tu niekde to dievčatko?“ zvolá. Utekám k dverám. „Vieš bežať?“ „Čo?“ „Vieš byť rýchla?“ „Niekedy,“ odvetím. „Dobre, tak utekaj až tam na koniec cestičky k schránke a potom nazad.“ „K schránke?“ pýtam sa. „K schránke. Uvidíš ju tam. Bež tak rýchlo, ako dokážeš.“ Vyštartujem a uháňam na koniec cestičky k schránke, zobe- riem poštu a trielim nazad. Kinsella sa díva na hodinky. „Nebolo to zlé,“ uznáva, „na prvý raz.“ Podám mu listy. Sú dokopy štyri, ani jeden s písmom mojej mamky. „Myslíš, že sú v niektorom peniaze?“ „Neviem.“ „Ach, keby tam boli, to by si vedela. Ženská hneď dokáže zavetriť peniaze. Myslíš, že tam bude niečo zaujímavé?“ „To veru neviem,“ odvetím. „Čo myslíš, nebude tam pozvanie na svadbu?“ Chce sa mi smiať. „Aj tak by nebolo tvoje,“ vraví. „Si primladá na vydaj. Mys- líš, že sa vydáš?“ „Neviem,“ odvetím. „Mamka vraví, že mužov by som si nemala všímať.“ Kinsella sa smeje. „Asi má pravdu. Aj keď zas nie je muž ako muž. A keď ťa bude chcieť nejaký dohoniť, takúto nohaňu, musel by vedieť rýchlo utekať. Zajtra si ťa znovu vyskúšame a uvidíme, či sa nedá ten tvoj čas zlepšiť.“ „Mám bežať rýchlejšie?“ „No jasné,“ prikývne. „A keď budeš mať ísť domov, to už pobežíš ako strela. Vo farnosti nebude chlapca, ktorý by ťa chytil, jedine so sieťkou s dlhou rúčkou a na závodnom bicykli.“