1933

Muž za plentou

Americkí imigranti chodili na americký konzulát v Berlíne bežne, no nie v stave, v akom sa tam 29. júna 1933 ukázal istý muž. Bol to Joseph Schachno, tridsaťjedenročný lekár z New Yorku, ktorý donedávna vykonával svoju prax na predmestí Berlína. Teraz stál nahý za plentou vo vyšetrovni na prvom poschodí konzulátu, kde zvyčajne štátny lekár vyšetroval žiadateľov o víza, ktorí chceli emigrovať do Spojených štátov.  Schachna akoby niekto takmer celého z kože stiahol. 
Prišli dvaja predstavitelia konzulátu a vošli do vyšetrovne. Prvý z nich bol George S. Messersmith, generálny konzul Spojených štátov v Nemecku od roku 1930 (nebol v žiadnom príbuzenskom vzťahu s Wilhelmom „Willym“ Messerschmittom, nemeckým leteckým inžinierom). Messersmith bol najvyššie postavený úradník diplomatických služieb v Berlíne a dozeral na desať amerických konzulátov v nemeckých mestách. Vedľa neho stál vicekonzul Raymond Geist. Geist býval zvyčajne pokojný a vyrovnaný, skrátka dokonalý podriadený, no teraz si Messersmith všimol, že je bledý a hlboko otrasený.
Obaja boli zdesení Schachnovým stavom. „Od hlavy až po päty vyzeral ako kus surového mäsa,“ opísal to Messersmith. „Bičovali ho a bili všemožnými spôsobmi, až kým celý nekrvácal a nebol doslova zodratý z kože. Len raz som sa naňho pozrel a utekal som čo najrýchlejšie k umývadlu, kde si [všeobecný lekár]umýva ruky.“
Messersmith sa dozvedel, že k bitke došlo pred deviatimi dňami, a predsa boli rany stále čerstvé. „Od lopatiek až po kolená sa mu ťahali pásy, podľa ktorých bolo aj po deviatich dňoch vidieť, ako ho bili z oboch strán. Na zadku mal prakticky iba mäso a na veľkých plochách ešte stále nemal kožu. Mäso mal na mnohých miestach rozmliaždené na kašu.“
Messersmith sa čudoval: Keď má takéto rany po deviatich dňoch, ako asi musel vyzerať hneď po bitke?
Stalo sa toto:
V noci 21. júna prišla do Schachnovho domu skupina uniformovaných mužov na základe anonymného udania, že je potenciálny nepriateľ štátu. Prehľadali mu dom, a hoci nič nenašli, zobrali ho so sebou na ústredie. Prikázali mu, aby sa vyzliekol, a okamžite ho začali surovo šľahať bičmi dvaja muži; bitka trvala dlho. Potom ho prepustili. Nejako sa dostal domov, vzápätí ušiel aj s manželkou do centra Berlína do domu ženinej matky. Týždeň preležal v posteli. Len čo sa cítil trochu lepšie, vybral sa na konzulát.
Messersmith nariadil, aby ho odviezli do nemocnice, a ešte v ten deň mu vystavil nový americký pas. Krátko nato ušiel Schachno aj so ženou do Švédska a potom do Ameriky.
Amerických občanov bili a zatýkali od chvíle, ako v januári vymenovali Hitlera za kancelára, ale doteraz to nikdy nebolo také vážne – hoci rovnako kruté zaobchádzanie, ba často aj oveľa horšie, zažili aj tisíce Nemcov. Pre Messersmitha to bol iba ďalší dôkaz toho, ako sa v skutočnosti žije pod Hitlerovou vládou. Chápal, že všetko toto násilie je viac než len prechodný záchvat zverstiev. Nemecko prechádzalo veľmi zásadnými zmenami.
On to chápal, ale bol presvedčený, že v Amerike si to uvedomuje len málokto. Čoraz väčšmi ho znepokojovalo, aké ťažké je presvedčiť svet o skutočnom význame Hitlerovej hrozby. Bolo mu absolútne jasné, že Hitler vlastne potajme a agresívne pripravuje Nemecko na dobyvateľskú vojnu. „Kiežby bolo možné presvedčiť ľudí u nás doma,“ napísal v júni 1933 v správe pre americké ministerstvo zahraničných vecí, „pretože si myslím, že by mali pochopiť, s akou nezvratnou silou sa v Nemecku rozvíja bojový duch. Ak sa táto vláda udrží pri moci ešte ďalší rok a bude pokračovať v nastolenej politike, dospeje k tomu, že Nemecko sa v najbližších rokoch stane hrozbou pre svetový mier.“
Dodal ešte: „Ľudia v tejto vláde okrem niekoľkých výnimiek zmýšľajú spôsobom, ktorý ja ani vy nedokážeme pochopiť. Niektorí sú prípady pre psychiatra a za normálnych okolností by sa už niekde liečili.“
V Nemecku však nebol stály veľvyslanec Spojených štátov. Predchádzajúci veľvyslanec Frederic M. Sackett odišiel v marci, keď Franklina D. Roosevelta slávnostne vymenovali do úradu amerického prezidenta. (Inaugurácia sa konala 3. marca 1933.) Už štyri mesiace bol post veľvyslanca prázdny a nový kandidát sa mal dostaviť najskôr o tri týždne. Messersmith toho muža nepoznal, vedel o ňom iba toľko, koľko sa dopočul od známych z amerického ministerstva zahraničných vecí. Vedel však, že nový veľvyslanec vstúpi rovno do vriaceho kotla brutality, korupcie a fanatizmu a bude to musieť byť muž pevného charakteru, schopný presadzovať americké záujmy a silu, pretože sila je to jediné, čomu Hitler a jeho muži rozumejú.
A pritom sa o tom novom mužovi hovorilo, že je to nenápadný človek, ktorý slávnostne vyhlásil, že bude v Berlíne viesť skromný život ako gesto voči svojim krajanom, ktorí sa v dôsledku hospodárskej krízy ocitli v núdzi. Bolo až neuveriteľné, že nový veľvyslanec si priviezol do Berlína vlastné auto – starý ojazdený chevrolet –, aby ešte zdôraznil svoju šetrnosť. Do toho Berlína, kde sa Hitlerovi muži rozvážali v obrovských čiernych autách, veľkých takmer ako mestské autobusy.