„Upíri neexistujú,“ hlesla som a pokrútila som hlavou. „Ste obyčajní blázni.“ Kým som sa zmohla na ďalšie slovo, zrazu som stála pritlačená o stenu a Kasparove pery sa mi obtierali o krk. Prudko sa mu nadvihoval hrudník a ja som cítila jeho silu, jeho moc, jeho hlad. Jeho dych ma na pokožke nehrial, ako by to bolo v tesnej blízkosti normálneho človeka, ale naopak, bol ľadový, až sa mi na pleciach a rukách objavila husia koža. Cítila som, že mi srdce bije v nepravidelnom šialenom rytme, až mi navierajú žily na zápästiach, tlačia sa na pokožku, jasne sa črtajú tam, kde ich predtým bolo sotva vidieť. Zatvorila som oči a pocítila som, ako prechádza jemným tlakom tesákov po línii mojej pulzujúcej tepny na krku. Napokon sa jeden z jeho tesákov pritlačil ešte silnejšie, zachytil hrotom pokožku, skĺzol nižšie, prenikol medzi vrstvy kože, oddeľoval jednu od druhej. Z úst mi vyrazil výkrik, viečka sa mi prudko otvorili, ruky sa mi zaťali do pästí a prsty sa mi zatínali do dlaní. Škrípala som zubami, úplne bezmocná. Bol stavaný na to, aby zabíjal. Ja určite nie. Odtiahol hlavu, ale stále sa na mňa tlačil telom, aby som neutiekla. Pozrel mi do očí a mne vyrazilo dych. Už neboli smaragdové, ale červené. „Dobre ma počúvaj, Kočka. Nie som hocijaký upír. Som upír z kráľovského rodu a ty budeš robiť, čo od teba chcem. Preto si dávaj pozor, čo povieš, lebo nikdy nevieš, kedy ma pochytí hlad.“