Svetová vojna Z
1 / 6
KJÓTO, JAPONSKO
Sensei Tomonaga Idžiró vie presne, kto som, ešte pred tým, ako vstúpim do miestnosti. Zdá sa, že kráčam, páchnem a dokonca i dýcham ako Američan. Zakladateľ japonského učenia Tatenokai, alebo Spoločnosti štítu ma pozdraví úklonom i podaním ruky a potom ma vyzve, aby som si sadol pred neho ako študent. Kondo Tacumi, Tomonangov zástupca, nám podá čaj a potom si sadne vedľa veľkého majstra. Tomonaga sa najprv ospravedlní za nepríjemné pocity, ktoré by som azda mohol cítiť pri pohľade naňho. Senseiove oči sú bez života, nefungujú od čias jeho dospievania. Som hibakuša. Prišiel som o zrak 9. augusta 1945 o 11:02 podľa vášho kalendára. Stál som na hore Kompira. Spoločne s ostatnými chlapcami z mojej triedy sme tvorili posádku pozorovacej stanice protileteckej obrany. Bolo zamračené, takže som tú B-29 skôr počul, ako videl. Bol to len jeden B-san, azda prieskumný let, ani nestálo za to ho nahlasovať. Takmer som sa zasmial, keď spolužiaci skočili do zákopu. Upieral som oči nad údolie Urakami, dúfal som, že azda zahliadnem nejaký americký bombardér. Namiesto toho som však uvidel záblesk. Bola to posledná vec, ktorú som kedy videl. V Japonsku zaujímali hibakušovia, teda „tí, ktorí prežili bombu“, zvláštne miesto v spoločenskom rebríčku. Správali sa k nám so sympatiami a ľutovali nás: boli sme obete a hrdinovia a symboly každej politickej agendy. A predsa sme ako ľudské bytosti stáli len o čosi vyššie ako spoločenskí vyvrheli. Nik by nedovolil, aby sa jeho dieťa za niektorého z nás vydalo alebo oženilo. Hibakušovia boli nečistí, pošpinili krvou inak bezchybný genetický onsen1 Japonska. Hlboko som sa hanbil za svoje postavenie, veľmi bytostne sa ma to dotýkalo. Nielenže som bol hibakuša, ale moja slepota zo mňa spravila bremeno pre ostatných. 1 Onsen: prírodný horúci prameň, ktorý sa často používal ako verejné kúpele. Z okien sanatória som počul, ako sa náš národ usiluje vzchopiť. A ako som prispel ja k tomuto snaženiu? Nijako! Mnohokrát som sa skúšal niekde zamestnať, žiadna práca sa mi nezdala nedôležitá alebo podradná. Nik ma však nechcel prijať. No bol som hibakuša a zažil som veľa slušných spôsobov odmietnutia. Brat ma prosil, aby som býval uňho, nástojil na tom, že sa s manželkou o mňa postarajú a dokonca mi nájdu nejakú „užitočnú“ úlohu pri práci okolo domu. Bolo to pre mňa horšie ako sanatórium. Práve ho prepustili z armády a snažili sa počať ďalšie dieťa. Bolo nemysliteľné, aby som ich v taký čas obťažoval. Prirodzene, že som zvažoval samovraždu. Dokonca som sa o ňu niekoľkokrát pokúsil. Niečo mi v tom zabránilo, zastavilo mi ruku vždy, keď som siahol po tabletkách alebo rozbitom skle. Myslel som si, že na príčine je zbabelosť, čo iné? Hibakuša, parazit a teraz i hanebný zbabelec. Vtedy sa mi videlo, že moja hanba je nekonečná. Ako povedal cisár nášmu ľudu po tom, čo sme kapitulovali – vskutku som „znášal neznesiteľné“. Odišiel som zo sanatória, ani som to neoznámil bratovi. Nevedel som, kam idem, len, že sa musím dostať čo najďalej od svojho života, spomienok, seba samého. Cestoval som, väčšinou som žobral... nemal som už česť, o ktorú by som mohol prísť... až kým som sa neusadil v Sappore na ostrove Hokkaido. Táto studená severná divočina bola vždy najmenej obývanou časťou Japonska a keď sme prišli o Sachalin a Kurilské ostrovy, stalo sa z nej čosi, čomu vy na Západe hovoríte „koniec sveta“. V Sappore som sa stretol so záhradníkom z národa Ainu, volal sa Ota Hideki. Ainuovia sú najstaršími pôvodnými obyvateľmi Japonska a na spoločenskom rebríčku sú ešte nižšie ako Kórejčania. Možno sa nado mnou zľutoval, azda som bol preňho ďalší vyvrheľ kmeňa Jamato. Možno sa ma ujal preto, že nemal komu by predal svoje vedomosti a zručnosti. Jeho syn sa nevrátil z Mandžuska. Ota-san pracoval v Akakaze, voľakedajšom luxusnom hoteli, ktorý teraz slúžil ako repatriačné centrum pre japonských osadníkov z Číny. Vedenie najprv prehlásilo, že nemajú dostatok prostriedkov na najatie ďalšieho záhradníka. Ota-san mi dával časť svojej výplaty. Bol mojím učiteľom a jediným priateľom a keď zomrel, uvažoval som, že ho budem nasledovať. Ale bol som zbabelý a nedokázal som to spraviť. Namiesto toho som jednoducho pokračoval vo svojej existencii, mlčky som sa rýpal v zemi a Akakaze sa z repatriačného centra opäť zmenilo na luxusný hotel a z Japonska, podrobenej kopy trosiek, sa stala ekonomická veľmoc. Keď som počul o prvom vypuknutí nákazy, pracoval som ešte stále v Akakaze. Strihal som pri reštaurácii živý plot v západnom štýle, keď som začul, ako sa zopár hostí rozpráva o vraždách v meste Nagumo. Podľa toho, čo vraveli, zabil muž svoju ženu a potom sa pustil do mŕtvoly ako divý pes. Vtedy som počul prvýkrát výraz „africká besnota“. Snažil som sa nevšímať si to a pokračovať v práci, ale nasledujúci deň sa o tom rozprávalo ešte viac ľudí, nad trávnikom a pri bazéne sa vznášalo šepkanie čoraz väčšieho počtu hlasov. To, čo sa stalo v Nagume, už nebola novinka, hovorilo sa o vážnejších vypuknutiach nákazy v nemocnici Sumitomo v Osake. A o deň nato to bola Nagoja, potom Sendai a po ňom Kjóto. Snažil som sa nemyslieť na tie rozhovory. Prišiel som na Hokkaido, aby som ušiel pred svetom a dožil svoje dni v hanbe a potupe. O nebezpečenstve ma presvedčil až riaditeľ hotela, upätý, praktický obchodník, ktorý sa vyjadroval veľmi formálne. Po vypuknutí nákazy v Hirosaki zvolal schôdzu zamestnancov, aby raz a navždy zarazil hlúpe klebety o mŕtvych telách, ktoré ožívajú. Musel som sa spoľahnúť len na jeho hlas. To, akým spôsobom človek rozpráva, vám prezradí o ňom všetko. Pán Sugawara vyslovoval slová príliš starostlivo, zdôrazňoval najmä tvrdé, ostré spoluhlásky. Kompenzoval tak rečovú chybu, ktorej sa mu podarilo zbaviť, a ktorá sa objavovala len vtedy, keď sa veľmi bál. Tento obranný mechanizmus Sugawara-sana som si prvý raz všimol počas zemetrasenia v roku 1995 a opäť v roku 1998, keď Severokórejčania vyslali ponad našu vlasť „skúšobnú raketu“ dlhého doletu, ktorá by bola schopná niesť jadrovú nálož. Vtedy bola Sugawarova chybná výslovnosť takmer nepostrehnuteľná, teraz bola výraznejšia a prenikavejšia ako sirény pri nálete v časoch mojej mladosti. A tak som po druhýkrát v živote utiekol. Uvažoval som, či nemám varovať brata, ale prešlo toľko času a nevedel som, ako sa s ním spojiť, alebo či je ešte vôbec nažive. To bol posledný a azda i najväčší z mojich hanebných činov, najťažšie bremeno, ktoré si so sebou vezmem do hrobu. Svetová vojna Z 4 Prečo ste utiekli? Báli ste sa o život? Prirodzene, že nie! Ak niečo, tak som to vítal! Konečne umrieť, vyslobodiť sa z celoživotnej mizérie, to bolo pridobré na to, aby to bola pravda... Bál som sa, že sa opäť raz stanem bremenom pre ľudí okolo mňa. Čo ak by som niekoho zdržiaval, zabral cenné miesto, vystavil životy iných nebezpečenstvu, ak by sa usilovali zachrániť starého slepého muža, ktorý toho nebol hoden... a čo ak boli tie zvesti o mŕtvych, ktorí ožívajú, pravdivé? Čo ak by som sa infikoval, ožil by som a ohrozil by som životy mojich blížnych? Nie, to sa nemalo stať osudom potupeného hibakušu. Ak sa pozriem smrti do očí, bude to tak, ako som žil celý svoj život. Zabudnutý, izolovaný a sám. Odišiel som v noci a putoval som na juh po hokkaidskej diaľnici DOO. Mal som so sebou len fľašu s vodou, náhradné oblečenie a moju ikupasuj2, dlhú, plochú lopatu, ktorá sa podobá na šaolinský rýľ. Slúžila mi dlhé roky ako palica a podopieral som sa ňou pri chôdzi. Vtedy ešte premávalo dosť áut – vozili k nám ropu z Indonézie a Perzského zálivu – a mnohí vodiči nákladiakov i osobných áut boli láskaví a odviezli ma. Vždy sa rozhovor zvrtol na krízu: „Počuli ste o tom, že mobilizovali ochranné zložky?“, „Vláda vyhlási núdzový stav.“, „Počuli ste o vypuknutí nákazy minulú noc tu, v Sapporo?“ Nik si nebol istý tým, čo mu prinesie ďalší deň, do akých rozmerov kalamita narastie, alebo kto bude ďalšou obeťou, a predsa všetci bez ohľadu na to, akí boli vydesení, napokon prehlásili: „Som si istý, že úrady nám povedia, čo robiť.“ Jeden vodič nákladiaku povedal: „Uvidíte, že už čoskoro nám to oznámia, len musíme trpezlivo čakať a nevyvolávať paniku.“ To bol posledný ľudský hlas, ktorý som počul. Bolo to deň predtým, ako som opustil civilizáciu a vydal som sa do pohoria Hiddaka. Tento národný park som veľmi dobre poznal. Ota-san ma sem brával každý rok. Zbierali sme sansai, divé rastliny, ktoré priťahujú botanikov, turistov a špičkových šéfkuchárov zo všetkých ostrovov. Podobne ako muž, ktorý často v noci vstáva a pozná všetky kúty a predmety vo svojej tmavej izbe, i ja som poznal všetky rieky a každú skalu, každý strom a chumáč machu. Poznal 2 Ikupasuj: označenie pre malú modlitebnú paličku Ainuov. Keď som sa ho neskôr spytoval na ten rozpor, pán Tomonaga odvetil, že tak jej hovoril jeho učiteľ, pán Ota. Či chcel Ota prisúdiť tomuto záhradníckemu nástroju nejaké spirituálne prepojenie alebo či bol jednoducho len natoľko odtrhnutý od svojej kultúry (ako mnohí Ainuovia jeho generácie), to sa nikdy nedozvieme. 5 Max Brooks som každý onsen, ktorý vybublal na povrch a preto som nikdy nemal núdzu o prírodný horúci a očisťujúci minerálny kúpeľ. Každý deň som si vravel, „toto je dokonalé miesto na umieranie, čoskoro sa mi stane nejaká nehoda, spadnem, možno ochoriem, zjem nejakú jedovatú rastlinu alebo sa konečne zachovám dôstojne a jednoducho prestanem jesť“. A predsa som sa každý deň vydal pohľadať niečo pod zub, okúpal sa, teplo sa obliekol a dával pozor, kam stúpam. Veľmi som túžil po smrti, no zároveň som robil všetko pre to, aby som neumrel. Nemal som sa ako dozvedieť, čo sa deje v mojej krajine. Počul som vzdialené zvuky, vrtuľníky, vojnové lietadlá, pravidelné, vysoké kvílenie prúdových dopravných lietadiel. Azda som sa mýlil, myslel som si, možno sa kríza skončila. Videlo sa mi, že „úrady“ zvíťazili a nebezpečenstvo sa stáva spomienkou. Možno mal môj splašený odchod z hotela len jeden dôsledok – uvoľnilo sa miesto v Akakaze a jedného dňa ma azda vyrušia nahnevané hlasy strážcov parku alebo chichot a šepkanie školákov na výlete. Niečo ma v jedno ráno zobudilo, ale nebola to skupina chichotajúcich školákov, a nie, nebol to ani jeden z nich. Bol to medveď, jeden z tých mnohých veľkých hnedých higuma medveďov, ktoré obývajú hokkaidskú divočinu. Higuma sa sem pôvodne presídlili z polostrova Kamčatka a vyznačovali sa rovnakou húževnatosťou a drsnou silou ako jeho sibírski bratranci. Tento bol obrovský, to som vycítil z hĺbky a zvučnosti jeho dychu. Odhadoval som, že je asi tak štyri alebo päť metrov odo mňa. Pomaly som sa postavil, nebál som sa. Vedľa mňa ležala moja ikupasuj. Bola to jediná moja vec, ktorá sa ako-tak podobala na zbraň a rozmýšľal som, že ju ako takú použijem, iste by som sa s jej pomocou dokázal ubrániť. Ale nepoužili ste ju. Ani som nechcel. Toto zviera nebolo len hocijakým hladným predátorom. Verím, že to bol osud. Toto stretnutie nemohlo byť ničím iným ako vôľou kami. Kto je Kami? Čo je kami. Kami sú duchovia, ktorí sú všade okolo nás. Modlíme sa k nim, uctievame ich, dúfame, že ich potešíme a získame si ich priazeň. Sú to tí istí duchovia, kvôli ktorým nechávajú všetky japonské korporácie požehnať miesta, na ktorých sa chystajú postaviť továrne a kvôli ktorým uctievali Japonci mojej generácie cisára ako Boha. Kami sú podstatou Šintó, čo znamená Cesta Bohov, a uctievanie prírody je najstaršou a najposvätnejšou tradíciou. Myslel som si, že to bola ich vôľa. Uchýlil som sa do divočiny a pošpinil som čistotu prírody. Zneuctil som seba, svoju rodinu, svoju vlasť a napokon som spravil posledný krok a zneuctil som bohov. Teraz mi poslali zabijaka, ktorý spraví to, čo som nebol schopný spraviť ja a zmyje poškvrnu. Poďakoval som bohom za ich milosrdenstvo. Plakal som a pripravoval som sa na úder. Neprišiel. Medveď prestal dychčať a potom vysokým, takmer detským hlasom zanariekal. „Čo ti je?“ povedal som tristokilovému mäsožravcovi. „Poď, zabi ma!“ Medveď len kňučal ako vystrašený pes, potom sa otočil a ufujazdil rýchlo ako štvaná korisť. A vtedy som začul to chrčanie. Otočil som sa, napínal som uši. Podľa toho, ako vysoko mal posadené ústa, som vedel, že je vyšší ako ja. Počul som, ako za sebou ťahá po mäkkej vlhkej zemi jednu nohu a ako mu v otvorenej rane na hrudi buble vzduch. Počul som, ako sa za mnou načiahol, zaúpel a udieral rukou do vzduchu. Prikrčil som sa pred jeho neobratným pokusom a schmatol som ikupasuj. Zameral som sa pri útoku na zdroj kvílenia tej kreatúry. Rýchlym pohybom som ho zasiahol a praskanie kostí otriaslo mojimi pažami. Padlo to na zem a ja som triumfálne vykríkol: „Desaťtisíc rokov!“.3 Ťažko sa mi opisuje, čo som v tom momente cítil. V srdci mi vybuchla zúrivosť, sila a odvaha, ktorá zmyla moju hanbu tak, ako slnko vyháňa noc. Náhle som vedel, že bohovia sú na mojej strane. Medveďa mi neposlali preto, aby ma zabil, ale aby ma varoval. Vtedy som nechápal, prečo to spravili, ale vedel som, že musím prežiť až do dňa, kedy mi ten dôvod napokon odhalia. A to som potom robil niekoľko mesiacov: snažil som sa prežiť. V mysli som si rozdelil pohorie Hiddaka na niekoľkých stoviek či-tai.4 Každá či-tai obsahovala niekoľko bezpečných objektov – strom alebo vysokú plochú skalu – niečo, kde by som mohol prespať a nehrozilo by mi nebezpečenstvo bezprostredného útoku. Cez deň som vždy spal a v noci som sa presúval, lovil ale3 Banzai (čiže desaťtisíc rokov): v Japonsku výkrik radosti, ktorý má priniesť šťastie na desaťtisíc rokov, pozn. prekl. 4 Či-tai: zóna. 7 Max Brooks bo zháňal potravu. Nevedel som, či sú tie beštie rovnako závislé na zraku ako ľudské bytosti, ale nechcel som im poskytnúť ani najmenšiu výhodu.5 Strata zraku ma tiež prinútila pohybovať sa veľmi obozretne a to som teraz využil. Tí, ktorí vidia, majú sklon považovať chodenie za samozrejmé; ako inak by sa mohli potknúť o niečo, čo jasne vidia? Na vine nie sú ich oči, ale myseľ, lenivé myšlienkové procesy rozmaznané celoživotnou závislosťou na zrakovom nerve. To neplatí pre ľudí ako som ja. Stále som sa musel mať na pozore pred možným nebezpečenstvom, musel som sa sústrediť, byť obozretný a ako sa vraví, „dávať si pozor, kam stúpam“. Jednoducho som len bral do úvahy ďalšie nebezpečenstvo. Chodil som, ale nikdy nie dlhšie ako niekoľko sto krokov. Zastavoval som, započúval sa, pričuchol som k vzduchu, niekedy som i pritisol ucho k zemi. Táto metóda ma nikdy nezradila. Nikdy ma nič neprekvapilo, nezasiahlo nepripraveného. Mali ste niekedy problém objaviť útočníka na väčšiu vzdialenosť, keďže ste ho nemohli vidieť? Pohyboval som sa v noci, aj keby som mal zdravé oči, nevidel by som. Všetky beštie v okruhu niekoľkých kilometrov ma potme ohrozovali práve tak ako ja ich. Nebolo sa treba mať na pozore, až kým nevstúpili do môjho okruhu, ktorý by ste mohli nazvať „oblasťou zmyslového bezpečia“ – určoval ju maximálny dosah mojich uší, nosa, špičiek prstov a nôh. Počas najlepších dní, keď boli dobré podmienky a Haja-džin6 mi pomáhal, sa tento okruh rozprestieral na vzdialenosť pol kilometra. Počas najhorších dní sa scvrkol na nie viac ako tridsať či pätnásť krokov. To sa však nestávalo často, len vtedy, ak som spravil niečo, čo kami naozaj rozhnevalo, hoci som nemal ani potuchy, čo to bolo. Tie beštie mi preukazovali veľkú službu a vždy ma pred útokom upozornili. Ich kvílenie mi nielenže prezradilo, že zacítili korisť, ale dokonca i smer, rozsah a presné miesto útoku. Počul som ich zavýjanie, vznášalo sa nad vrchmi a poľami a vedel som, že azda o hodinu a pol alebo tak ma navštívi jeden zo živých mŕtvych. Vtedy som zastal a trpezlivo som sa pripravil na útok. Otvoril som si batoh, ponaťahoval končatiny, niekedy som si našiel miesto na sedenie a mlčky som meditoval. 5 Do dnešného dňa sa nevie, ako veľmi boli živí mŕtvi závislí na zraku. 6 Haja-džin: Boh vetra. Svetová vojna Z 8 Keď sa priblížili dostatočne blízko na úder, vytušil som to. Vždy som si našiel čas na to, aby som sa im poklonil a poďakoval za to, že boli takí zdvorilí a varovali ma. Takmer som súcitil s tým úbohým ľudským odpadom bez mysle, ktorý prekonal ďalekú cestu, postupoval pomaly a metodicky, len aby mu v cieli niekto roztrieštil lebku.