Frajlenka Hollóška
1 / 2
V Cíferi 29. decembra 1895 Milá Etelka moja! Odpísala by som Ti už skôr, ale najprv ma bolela pravá noha a potom zase ľavá. Z toho neustáleho sedenia pri ráme. Prepáč mi, že Ti o tom takto píšem, ale čo mám robiť, keď tie moje nohy ma vždy nepríjemne prekvapia. Raz ma bolí koleno, raz zase päta a to vždy na tej nohe, na ktorej to vôbec nečakám. Už mi je teda len súdené sedieť v tej našej škole pri nejakom tom zaujímavom návrhu alebo vypnutom ráme... Lebo medailóny s figúrami – to si vždy robím už len sama, to nedám robiť nikomu, bárs by to odo mna niektorá snáď aj očakávala... Prečo som Ti nepísala skôr? Prečo Ti píšem až včúľ, keď je starý rok už na spadnutie? Jednoducho preto, Etelka moja, že tohto roku sa už od mája hovorilo, vraj sa v Prešporku chystá voľačo, čo bude dobré a užitočné pre mnoho žien... Ja som hneď tušila, že to nebude nijaká maličkosť, keď sa to tak dlho chystalo a pribrala sa do toho samotná jej výsosť, najjasnejšia pani arcivojvodkyňa Izabella Habsburg. A nemýlila som sa, Etelka moja! Len si to predstav! Že bol v ťažkých časoch nezamestnanosti v monarchii založený ženský Spolok pre podporu domáceho priemyslu v Pressburgu a okolí, a to tesne pred Vianocami – 20. decembra! Akoby vianočný darček pre ľud. Preto až teraz tento môj list. Aký je to spolok a kto ho založil, milá Etelka? Nuž, nezaložil ho nikto iný ako jeho najväčšia mecénka a velice európsky rozhľadená najjasnejšia pani arcivojvodkyňa Izabella Habsburg, nech ju za to Pán Boh žehná vo všetkých jej krokoch, že toľkým ženám ním poskytne v tejto biede prácu. Len si predstav, je to najväčší takýto spolok nielen u nás doma, ale aj v celej Európe. Spolok sa má po nej volať Izabella a jeho vysoká kvalita je zakladateľmi zaručená. Lebo v ňom budú učiť vyšívať len také učiteľky, ktoré majú riadne dokončené umelecko-remeselné školy. Podporuje nás predsa štát! Jej výsosť, najjasnejšia pani arcivojvodkyňa Izabella je šľachetná a cieľavedomá žena. V stanovách spolku si vyhradila osobitný paragraf. Podľa neho musí byť zachovaný národný charakter výšivky – taký, aký je v tom regióne monarchie, kde sa škola a dielňa nachádzajú. Takže naša cíferská škola je hlavná v tomto spolku. A znova v tom máme silnú podporu grófky Šarloty Zichy, ktorá do peštianskych Nedeľných novín píše, vraj v spolku bude už od jeho samého začiatku až deväťsto vyšívačiek z päťdesiatich šiestich obcí troch žúp. A to v prešporskej, nitrianskej a trenčianskej. A ešte píše, že naša dielňa v Cíferi je pre spolok Izabella šťastím. Lebo je to už hotový, zrelý ústav vyšívania, keďže tu pod mojím vedením robia zručné vyšívačky z celého okolia najlepšiu umeleckú prácu...! Čo si môžeme viac želať? Milá Etelka! Možno sa ešte pamätáš, ako som Ti v jednom liste napísala, že ja v živote do nijakého spolku nevstúpim. Že moja sloboda mi je drahšia ako všetky spolky na svete. A vidíš! Som v spolku Izabella a vôbec sa tým necítim zviazaná alebo ukrátená na slobode. Práve naopak. Cítim, že sa nám teraz otvorili nové obzory, preto sa budeme môcť poriadne rozbehnúť. Že ščúl spravíme voľačo naozaj veľkolepé. Lebo spolok nám bude nielenže obstarávať dostatok nových objednávok, združenie nám aj zaistí, že všetko, čo vyšijeme a čo bude súce, predá sa za náležitú cenu, a tedy tu budeme aj my všetky mať slušný a trvalý zárobok. Však ani nemusíme chodiť ďaleko. V novom roku sa napríklad chystajú v Budapešti veľké miléniové oslavy. A ja sa už dneska mám stretnúť s grófkou Šarlotou Zichy vo Veľkom kaštieli. A prečo? Aby sme sa už teraz poradili a dohodli, čo na tú výstavu pre milénium naša dielňa vyšije. Či to nie je výhoda? Lebo tak budem môcť hneď po Troch Kráľoch rozmýšľať o svojich návrhoch. Teraz sú tu veliké mrazy. Nie raz ani nie dva, ale ip, keď sa ráno prebudím vo svojej izbe, všetky okná sú vymaľované mrazom, bárs mi tu večer slúžka pani grófky Šarloty naloží plné kachle dreva. Tie okná vymaľované nočným mrazom – to sú hotové ornamenty – len vziať ráno klajbas a papier a pekne ich odkresliť! Tak vidíš, milá Etelka. Koľko času znova ubehlo pri tomto mojom liste... A ja už naozaj musím utekať za grófkou Šarlotou. Lebo ona má rada dochvíľnosť. A bolo by odo mňa velice trúfalé, keby som ju na seba nechala čakať. Preto prepáč, ale musím už končiť. S pozdravom Tvoja verná kamarátka Marika.
11 V Cíferi 27. októbra 1897 Milá Etelka, moja najdrahšia! Tak miléniové oslavy máme už šťastlivo za sebou. A čo sme na ne vyhotovili? Nuž, predovšetkým toto, len si to predstav: Sčasti podľa zozbieraných vzorníkov, ale väčšinou podľa mojich vlastných návrhov a nákresov sme s našimi vyšívačkami vyhotovili a poslali do Pešti päť exponátov: 1. zlatú kazulu, čiže slávnostné omšové rúcho. Je to výšivka zlatom, striebrom a hodvábom so zrkadlovito komponovaným rastlinným vzorom. Je signovaná mojím menom, s vročením 1896 a s vyšitým venovaním ich kráľovským výsostiam na vnútornej strane. Za túto kazulu mi tam udelili striebornú medailu, no ja som mojim ženám hneď povedala, že táto medaila patrí nielen mne samotnej, ale aj im všetkým, lebo bez nich by z toho nič nebolo. 2. dve biele oltárne plachty, čiže antependiá, bílé na bílém. 3. kreslo do spálne nášho panovníka najjasnejšieho cisára Františka Jozefa I. Vyšili sme ho podľa zväčšeniny čepca z Bánoviec. 4. 5. dve blúzky – ukážky modernej ľudovej výšivky na ecru, krémovo-bielom tyle a vapeure podloženom hodvábom a druhý kus mušelínom. Sú to výstavné modely pre dámy monarchie. Kto by si myslel, že sme zaspali na vavrínoch, bol by vo veľkom omyle. Lebo spolok Izabella sa už pripravuje na vianočnú výstavu v Pešti a naše cíferské veci tam nesmú chýbať – to som faktorkám povedala rovno, keď tu boli prevziať naše výšivky vo štvrtok minulého týždňa a doniesli nám niekoľko nových objednávok od šľachty. Ja, Etelka moja, mám teraz v hlave stále plno nápadov, len keby som mala aj silu a čas ich všetky dať na papier a odtiaľ na textil. Bárs aj nie hneď, ale moje cíferské švadleny by ich určite vyšili. Kvalitu – tú si ja vždy ustrážim, v tom som nemilosrdná. Lebo keď sa voľačo zle vyšije alebo stehy sú na plnej výšivke ďaleko od seba – nariedko – bez debaty sa to musí vypárať a vyšiť znova. Alebo keď sa nedodrží navrhnutý tón, to ja nestrpím. Zas sa to musí len vypárať a potom má napríklad niektorá menej skúsená žena alebo dzifča na mňa aj ťažké srdce. Tak aj včera popoludní... Tie stehy tak ďaleko od seba som naozaj nemohla uznať a prikázala som Terezke vypárať celý tulipánový kvet. Ona to bez slova spravila a naraz len vidím, že má v očiach slzy. A ja jej hneď hovorím: „Neplač, Terezka, plač ci nepomóže. Šak za ten čas, čo tu plačeš, si móhla mat polovicu hotovú. Já ci to nijako nemóžem uznat, nehnevaj sa. Lebo keby som ci toto uznala, jako mi budeš napresrok robit tý rúchá pre výročné omše za rakúsko-uherských panovníkof? Šak to bude celá kolekcia. Šak já to mám už šecko v hlave: pluviál, ten veliký polkruhový plášť, kazulu a dve dalmatiky aj tie starobylé typy rúcha. Len to dat na papír s uzlíkovým stehom a flitrami. To bude svietiť jak hviezdy na nočnej oblohe, to bude bílé na čírném akurát pre cisárský dvór ve Vídni s kvítkámi a lístečkami jako srdéčka.“ Potom som sa otočila k ostatným ženám a hovorím: „Ženy, to sa nedá nyšt robit. Mosíme sa snažit. Šak dobre víte, že grófka Šarlota hodlá napresrok založit tu v Cíferi Dóm svatéj Alžbety, né? Tam má vyšívat až osemdesát dzifčát – tý budú pod rukú františkánék. A myslíte si, že tý jím volačo prepáčá? Neodpuscá jím nyšt. Šak any nemóžu. Šak to bude pre nás možná aj silná konkurencia. Já vás necsem voláko strašit, ale mne sa uš fčúlek tak vidzí, že ket nebudeme robit najlepší, jako víme, že grófka Šarlota dá tý mojé návrhy robit jím... A nebola by to potom pre nás škoda? A hanba? Ket nám tú robotu uchycá ony... Aj ked mosíme spolupracuvat.“ Tak vidíš, milá Etelka! Ja som fčúl v zajatí roboty. Ešte dobre, že ma tá práca tak veľmi zaujíma. Cítim, že je to môj život. A bez tejto životnej náplne by som to tuším ani nebola ja... Tie naše ženy a dievčence sú na nezaplatenie! Len keby im dal milý Pánbožko dobré zdravie a dobrých mužov. Lebo zlý muž je žene len na oštaru. Ako aj minule. Chodím si po dielni od jednej ženy k druhej, kontrolujem im robotu. Až Ti naraz prídem aj k Anyčke Kolesárovej. A čo nevidím? Anyčke stojí ruka na kraji rámu, a keď sa jej lepšie prizriem do tváre, vidím, že sa jej po lícach kotúľajú slzy. „Čo je, Anyčka?“ pýtam sa. „Prečo plačete? Šak vy ste nemoseli any ráz nyšt vypárat, aby ste nad robotu plakali.“ A ona len zdvihne hlavu od rámu, pozrie na mňa a hovorí: „Ach, kišasonka Hollóši. Nehnevajte sa na mna. Ket já sa vám to aj hanbím povedat...“ „Prečo by ste sa hanbili? Len smelo hovorte! Čo sa stalo?“ A ona hovorí: „Ten mój muž... Ten mój Fero, kišasonka... Keby ste len vedzeli... Nepréjde jedného dna, aby neprišól domo napitý... Já nevím, dze na to bere? Šak já mu na to penáze nedávám, keré tu u vás zarobím!“ „To je zlé,“ hovorím. „To je velice zlé, ket jeden muž až takto slope... Víte vy čo, Anyčka? Pošlite ho vy len za mnu – já mu volačo povím. Asnád si potom vstúpí do svedomá...“ Prejde deň, milá Etelka, prejde aj druhý, tretí, ale Anyčka Kolesárová za mnou svojho muža neposiela. Bojí sa mu to povedať. Už som ju neurgovala, milá Etelka, len som si raz ja sama zašla večer do toho šenku, aj keď mi to bolo nanajvýš nepríjemné. Vstúpim núter, tam je plno chlapov, trma-vrma, sedia za stolmi, kričia, pijú, hrajú karty. Je tam krik, šturm, taký hluk ako v úli. Keď ma zbadali, naraz nastalo ticho ako v kostole. Všetci tí chlapi sa pozerajú, kukajú na mňa a čakajú, čo ja len urobím. A ja hovorím: „Otpuscite, vážená společnost, že som nevolaná takto vstúpila do tehoto vášho poctivého príbytku. Kerý z vás je pán Kolesár Ferenc – keby som ho móhla poprosit, aby ze mnu vyšól na chvílenku ven...“ Po chvíli trápneho ticha sa naraz len zdvihne od stola pri okne taký malý, chudý, hrdzavý chlap a hovorí: „Já som Kolesár Ferenc, kišasonka. Ná, čo ze mnu scete, že ste prišli za mnu až sem – do šenku?“ „Nyšt, len vás scem poprosit, keby ste boli taký dobrý a vyšli ze mnu na chvílenku ven...“ „Ale čo ze mnu scete – na čo mám já ícit z vama ščúleky ven?“ „Ná nyšt,“ hovorím. „Len vám tam scem volačo povedat... Len pote, pán Kolesár, nebojte sa ma, já vám z nosa neodkusnem... A vy ostatní sa, prosím pekne, nedajte rušit a nech vám to slúží na dobré zdraví!“ Povedala som to, idem von do tmy a muž Anyčky Kolesárovej ide za mnou. Pritom sa obzerá po ostatných chlapoch a krčí plecami. Asi má strach, že sa mu budú smiať, ale nesmeje sa ani jeden. Len sedia nemo ako stĺpy a pozerajú za nami. Také voľačo určite ešte nikdy nevideli, ani nepočuli. Keď sme sa s Anyčkiným mužom ocitli vonku na dvore zoči-voči, hovorím: „Pán Kolesár. Nyšt ve zlém. Šecko je pre ludzí. Šak aj Pán Ježiš na svadbe v Káne Galilejskej pil víno. Ale né každý den.“ „A čo? Prečo mi to hovoríte? Volado sa na mna stažuval?“ hovorí on. „Nygdo sa na vás nestažuval, pán Kolesár,“ hovorím ja. „Len tý sceny tam vnútri v témto šenku každý den plačú a vy velice dobre víte prečo.“ Tak vidíš, Etelka. Aké ja mám pri tom všetkom našom veľkom vyšívaní aj všelijaké iné starosti! A kto ich nemá, prosím Ťa? V Cíferi napríklad je dosť takých sedliakov, čo majú radi grófov Zichyovcov ako svojich rodičov... No je aj dosť takých, čo im závidia: myslia si, že sa majú bohvie ako dobre, že nemajú nijaké starosti. A aká je pravda? Pravda je taká, že aj oni majú svoje starosti, a nie malé, takže im niet čo závidieť. Náš starý gróf Zichy Pál Ferenc napríklad pred dvoma rokmi nakúpil parné oracie mašiny až hen z Anglicka, lebo keď sa oralo s koňmi, vyšlo ho to velice draho – sedliakov a bírešov sa nemohol doplatiť. Každý deň im hneď za všetku ručne spravenú robotu dávať na ruku peniaze, ako ináč, v hotovosti – to nebola žiadna maličkosť. Pomaly by mu nebola stačila ani viedenská banka. Za tie parné oracie mašiny, ale aj za iné stroje musel gróf Pál vysoliť veľké peniaze. Ale oplatilo sa to. Velice to pomohlo výnosom. Včúľ sa ale po rokoch ukazuje, že to nie je ružové. Že skôr či neskôr bude musieť všetky tie svoje veľké role dať do prenájmu árendátorom – jeho jediný syn gróf Anton je velice nemocný, nemôže prevziať žezlo po otcovi. Grófka Šarlota každý deň prosí Boha, aby nikoho na svete nepostihla taká nemoc ako jej brata. Prepáč, Etelka, ale voľakto mi klope na dvere, asi komorník, a preto musím už končiť. O grófovi Antonovi až nabudúce. So srdečným pozdravom Tvoja verná kamarátka Marika.