1. kapitola Povedz, že ma miluješ

... Stajpen nebol spisovateľ, ale v hlave sa mu občas odohrávali veci, pri ktorých bol sex s vlastnou matkou poučným posedením v skautskom tábore. Sony si cestou k Stajpenovmu stolu objednala. Hlavy osadenstva kaviarne sa za ňou otáčali ako oceľové piliny za magnetom pri pokuse na hodine fyziky. Vybozkávala však len Stajpena. – Prepáč, že meškám, – usmiala sa Sony. – Pol hodinu. Už budem musieť ísť. – Citlivý ako doktor Mengele. Čašníčka postavila pred Sony kávu, minerálku a asi tri kilá zákuskov. Stajpenovi napadlo, že keď to Sony do seba všetko natlačí, určite to pôjde vyvrátiť do záchoda, inak by pri svojom režime stravovania dávno vyzerala ako veľryba. – Mám pásomnicu, – oznámila mu bohorovne Sony, vzala medzi štíhle prsty čokoládový rez veľkosti priemerného stredoeurópskeho mužského prirodzenia a pomaly si ho vsunula do úst. Polovica mužského osadenstva pri okolitých stolíkoch si cez nohavice decentne preložila noviny. – A okrem toho máš ešte nejaké problémy? – opýtal sa Stajpen a dúfal, že jeho hlas neznie ako apel dozorcu v polepšovni, ktorý dobre vie, že ho tá malá beštia provokuje. – Prečo myslíš? – spýtala sa Sony nenútene. Stajpen vyložil na stôl jej mail: – A čo má znamenať toto? Sony sa na neho zadívala. Áno, bola krásna tým spôsobom, ktorý pôsobil ako úder lopatou po hlave, ale viete, ako to je, keď vás ňou po hlave mlátia stále: buď vám pukne lebka, alebo začnete nosiť prilbu. A Stajpen už Sony poznal dlho. Všimol si kúsok čokolády prilepený na jej spodnej pere. Usmial sa a Sony si ju oblizla. Nádherne, priam umelecky. Už ani tie prilby nie sú, čo bývali, pomyslel si Stajpen bolestne. – Ja ťa milujem, – povedala Sony. – Strašne. Nedá sa to vydržať. Povedz mi, že aj ty ma miluješ, a ja budem mať dôvod žiť ďalej. – Fíha, – povedal Stajpen, – ty, a... – ešte skôr, než to vyslovil, vedel, že to bude znieť falošne ako repliky z televíznych seriálov so sedatívnym účinkom, ale nemohol si pomôcť, musel to povedať: – Ty, a nechodíš náhodou s mojím bratom? Zadívala sa von, akoby sa na rozpálenej ulici odohrávalo niečo skutočne fascinujúce. – Si trápny, – povedala sucho. – Vždy je jeden vtipný a druhý trápny. To je už pravidlo každej komickej dvojice. – Želáte si ešte niečo? – zastavil sa pri nich čašník oslnený výhľadom do Sonynho výstrihu. – Áno. Jednu rýchlu smrť tuto pre pána, prosím, – povedala Sony a zdvihla sa. Kým sa stratila a kým si Stajpen stihol odpovedať na otázku, či mohol niečo urobiť lepšie, zavolal mu brat. – Tu je Korben. Mám len jednu otázku, – povedal. – Nebude to dlho trvať a nepýtaj sa, prečo sa pýtam. Len odpovedz. Je lepšia vyholená, alebo zarastená? – Kto, preboha? – Ježiš, že kto? Zamysli sa nad otázkou! Že načo sa asi pýtam? – Aha. – Tak vyholená, či nevyholená? – Mne je to jedno. ...