Vysnívaná krajina 1: Čas ohnivých kvetov
1 / 9
Na tretí deň plavby sa uprostred Atlantického oceána zdvihol prudký vietor. Na vrcholoch vĺn sa tvorili spenené korunky, narážali do bokov lode a špliechali na ľudí postávajúcich na palube. Po prvý raz sa rozpršalo. Ľadový dážď bičoval tváre cestujúcich a posádka ich rýchlo zahnala dolu do kójí. „Bude búrka,“ odvetil jeden z námorníkov, keď sa ho Karl zdvorilo spýtal, prečo ich posielajú do podpalubia. „Musíme zavrieť poklopy.“ Karl sa s narastajúcim znepokojením díval, ako uzatvárajú otvory vedúce do podpalubia. Vzduch sa tam už pomaly nedal dýchať a ľudia sa ponosovali, že je úplná tma. Situáciu zhoršovali aj prudké pohyby lode a latríny obliehali prví cestujúci so záchvatmi nevoľnosti. No to mal byť len začiatok. Netrvalo dlho a víchrica si pohadzovala loď ako orechovú škrupinku. V podpalubí sa rozpútalo peklo. Ľudia kričali, modlili sa, vracali, okolo nich lietali veci.