Dievča s maskou
1 / 7
Čo som to urobila? Naozaj som ukradla cudzí mobil? Dúfam, že je Tobiasov. Aj tak som ho však nemala vziať, ale dať Paľovi. Preboha, čo sa to so mnou robí? Rýchlo vykročím k zastávke MHD a premýšľam, čo spravím. Domov dobehnem celá upachtená a rozhodená ako už dávno nie. „Čau, babi!“ preletím Mile popred nos a utekám priamo do izby preskúmať mobil, ktorý som ukradla. Je to jeden z novších modelov, dotykový. Nevyzerá byť z druhej ruky. Odkiaľ má však štipendista na telefón za tri stovky? Otvorím prijaté správy a čítam mená odosielateľov: mama, Paľo, Jožo, mama, mama, Maťa. Otvorím správu od baby menom Maťa. Ahoj! Prosím ťa, prines mi zajtra tú knihu, potom ti poviem, čo bolo na skúškach. Nič romantické. Uf! Počkať, naozaj mi odľahlo? Skúmam telefónny zoznam, nič zaujímavé však nenachádzam. Len klasické mená, asi sedemdesiat percent mužských. Medzi fotkami takmer nič. Ani videá, ani iné súbory. Bože! Čo je toto za človeka? Veď mobil je dnes zrkadlom duše človeka. Keby sa niekto hrabal v mojom mobile, príde na také veci, že... Radšej na to nebudem ani myslieť. Po chvíli mi začne telefón nadskakovať v ruke. Volá mama. Dočerta! Čo teraz? Hodím ho na posteľ ako horúci zemiak a splašene pobehujem po izbe. Mysli, Mima, mysli. Zhlboka sa nadýchnem a siahnem po telefóne. Musím to nejako zahrať. „Prosím?“ ozvem sa nesmelým hláskom. „Haló, kto je tam?“ Bože, to je Tobias! Okamžite som ho spoznala. Pár sekúnd zostanem ticho, nakoniec to však zo mňa predsa len vylezie. „Miroslava Krajmerová.“ „Mima?“ pýta sa začudovane. Čuším. Odkedy je zo mňa zbabelec? „Mima, prečo máš môj telefón?“ pýta sa opakovane a baví sa so mnou ako so starou známou. „Ja... našla som ho v antikvariáte a...“ Spamätaj sa, preboha! prikazujem si a cítim, ako mi horia líca. „Prečo si ho nedala Paľovi?“ „Neviem, čo mi to napadlo. Prepáč, chcela som ti ho vrátiť, naozaj.“ Tobias sa smeje. Ten chalan ma fakt rozčuľuje. „Viem, že si mi ho nechcela ukradnúť. Môžeš mi ho zajtra priniesť?“ Zajtra je sobota, hm, čiže sa musíme stretnúť mimo školy. „Alebo môžeš ešte dnes?“ ozve sa znovu, keďže moje odpovede viaznu. Som totálne zabrzdená! Pozriem sa na hodiny. Je len šesť a ja nemám žiadny program. „Môžem. Kde sa chceš stretnúť?“ vykokcem sa a môj hlas konečne získa stratené sebavedomie. „O ôsmej pred antikvariátom?“ navrhne a ja premýšľam, ako vziať Mile znovu auto. „Dobre, dohodnuté.“ Zložím, aby ma nestihol vyviesť z miery. Letím dolu schodmi do obývačky a takmer si o zábradlie narazím ústa. „Čo je s tebou, Mirka?“ Mila na mňa spýtavo hľadí a poťahuje pritom z cigarety. Celá obývačka je zadymená. Keby to videla mama, zabije ju. „Nič zvláštne,“ odpoviem. „Počuj, Mila, môžeš mi dnes požičať BMW? Mám večer niečo v meste a nechce sa mi trepať MHD.“ „Jasné, moja, pokojne si ho vezmi. Aj tak budem trčať zavretá iba vnútri. Tvoji rodičia sa ma síce snažili nahovoriť, aby som išla s nimi na charitu, ktorá sa dnes koná, ale odmietla som,“ povie podráždene. Usmejem sa. „Ty si s nimi normálne hovorila?“ „Hej, tvoj otec mi preto volal. Dokonca až dvakrát,“ divoko gestikuluje a ja sa jej musím hodiť okolo krku. „Zbožňujem ťa, babi.“ Na líce jej vlepím bozk a ešte chvíľu s ňou sedím v objatí. Tak jej otec volá kvôli akcii v meste, kde sa predvádzajú boháči, ale svojej dcére nezavolá za celý týždeň ani jeden jediný raz. Veď načo. Som predsa vzduch. Nepodstatná časť ich života. Keby som zmizla, ani by si to nevšimli. Možno až po mesiaci, keby som sa neukázala niekoľko nedieľ na našej spoločnej večeri. A riešili by to vôbec? Alebo by len hodili rukou... veď aj tak nám len zavadzala.