Príbehy jednej dediny
1 / 2
Pán obecný bujak
Nie všetci hospodári po založení družstva vstúpili do spoločného majetku. Niektorí si ponechali kravičku, iní políčko, i prasa si chovali. Aby kravička dala mliečko, musela mať najskôr teliatko. Pred teliatkom, sa však musela „stretnúť“ s býkom, ale ten bol pod dohľadom v družstve. Preto už aj v tom čase boli poskytované služby umelého oplodňovania. Tento akt vykonávali špecializovaní zootechnici, inseminátori. Ťažké to slovo pre jednoduchých ľudí, ktorí ho nevedeli ani vysloviť, nie ešte aby poznali význam slova. Jeden takýto pán mal prísť aj k pani Žofke. Jednoduchej chudobnej žene, ktorá okrem šiestich detí mala jednu útlu kravičku. Na krku nie najlepšieho manžela, ktorý mal záľubu skôr v alkohole ako v hospodárstve. Tak sa Žofka musela sama o všetko postarať. Dobrá suseda ju takto poúčala: „Keď príde k tebe ten zootechnik, musíš ho úctivo pozdraviť. On si na to potrpí. Veď príde z mesta učený človek. Nezabudni mu pripraviť lavór s teplou vodou a čistú handru na utretie rúk.“ A tak Žofka všetko pripravila, ako bolo treba a čakala na toho umelého býka. Všetko, ako jej suseda nariadila už mala pripravené. Bránička sa so škripotom otvorila a k Žofke prišiel pán v dlhom plášti. Tá ho zaviedla do maštale. Prácu čo mal vykonal, a tak sa obzerá, kde by si ruky opláchol. Chytrá Žofka, ako jej tá suseda nakázala, takto úctivo na pána z mesta: „Nože poďte sem, pán obecný bujak, tu sa môžete umyť, keď ste už tú moju kravičku obšťastnili. “
Soc z kávy
Tera s Janom chceli uzavrieť manželstvo. Veď už dlho sa mali radi, a aj roky na to mali. Janovi sa nie veľmi páčilo, že jeho milá je ďaleko v meste medzi cudzími ľuďmi. A tak Tera, ako už skúsená deva sa vrátila zo služby z mesta späť domov na dedinu. Jano bol už dlho Terin frajer, a tak hneď na jeseň bola svadba. Svokra nebola veľmi nadšená z nevesty, lebo ona mala pre syna vyhliadnutú inú nevestu. Ale Jano nepopustil. Veď odkedy školu opustili, za Terou poškuľoval a o inej nechcel ani počuť. A tak mladí manželia žili pod jednou strechou so svokrou v jednej domácnosti. V tom čase o čiernej tureckej či viedenskej káve na dedine nebola známosť. Káva sa varila z melty a cigórie a nanajvýš pridávalo sa mlieko. Varilo sa na peci pod otvoreným komínom. Bola to taká pec, v ktorej sa v hornej časti varilo a v spodnej sa pieklo. To bol priestor pre chlieb a sviatočné koláče. Komín sa zároveň používal na údenie klobás, kolien a šuniek po domácej zabíjačke. Nevesta sa v domácnosti vedela zvŕtať. Robila všetko tak, ako sa v službe bola naučila. A tak, keď prišli Vianoce, sviatočné dni, chcela sa pred mužom, ale hlavne pred nedôverčivou svokrou ukázať. Chcela dokázať, že je rovná gazdinám v dedine. Uvarila za hrniec kávy. Keď bola káva uvarená, zliala tekutú časť kávy od usadeniny, socu, tak sa volala usadená časť kávy z melty a cigórie. Čistú tekutú časť naliala do hrnčekov. Zvlášť pre muža a zvlášť pre svokru a podala im. Hustú časť, usadeninu, nechala bokom na peci. Svokra však bola veľmi nedôverčivá. Zo zvedavosti vyšla z izby poobzerať sa, čo im to nevesta pripravila. Išla sa pozrieť do hrncov pod ten komín, kde nevesta robila kávu. No ale svokra neznalá nevestinho receptu, vrátila sa k synovi s ponosou na jeho ženu: „Jano, ľa, veru peknú ty máš ženu. Tebe dá len rídke a ona si husté schovala pre seba.“ Svokra totiž našla oddelenú hustinu z kávy, ktorú nevesta Tera oddelila ako odpad, ktorý plánovala neskôr vyhodiť pod muškáty ako hnojivo. Aspoň by na jar na oknách krajšie kvitli. No to svokra netušila. A tak schytila kastról so sócom a dala ho vypiť synovi, aby o to lepšie neprišiel. Hovorí mu: „Tu máš, na a vypi aj to husté!“ Čo mal ten chudák Jano robiť na rázny príkaz matky, keď chcel mať pokoj? Dal na ústa misku s tou hustinou a pil. Keďže mal veľké husté fúzy, všetok ten soc z kávy sa mu nalepil na tie jeho fúziská. Terka, ako jeho žena prišla sa pozrieť, čo to tí dvaja pod tým komínom stvárajú. Veru schuti sa smiala na svojom mužovi až sa chytila za brucho. I takto mu hovorí: „ Jano môj, Jano, teda ty si riadny hlupák, keď ty na všetko tej svojej mame naletíš. Veď to je spodok z kávy, a ten sa nepije!“ Jano jej zahanbený na to: „ A čo som mal robiť? Keď mi mati vravela, že to lepšie, husté, si si nechala pre seba a mne si len riedke núkala?“
Opité višne
Bolo už po žatve. Hospodár bol spokojný, lebo obilie bolo vsuchu a ani úroda nebola najhoršia. Babka Anka chodila však namrzená hore - dole po dvore. Nebolo hodno sa k nej ani priblížiť. Deti radšej poutekali po kamarátoch, aby jej do cesty neprišli. Babka ale často chodila do komôrky. Tam mala vo veľkom štvorlitrovom pohári, do ktorého zvykla v minulosti uhorky nakladať naložené v domácom pálene višne, ktoré zozbierala zo stromu, čo rástol v kúte ich záhrady. Zakaždým keď vošla, po jednej si vložila do úst, a pokiaľ mala šťavu, pocumľala a potom prehltla. Po chvíľke zase. Až prišlo poludnie, a tu už babka len posedávala na podstienku a úzkostlivo stonala. To už aj domáci obyvatelia nevydržali a spýtali sa jej, že čo sa to s ňou dnes robí. „Jaj neviem, veru neviem. Ráno ma začal bolieť zub. Bolesť prešla a teraz, už ani nevládzem na nohách stáť. Nohy mi zoslabli až sa trasú, hlava sa mi točí, čo by som na kolotoči sedela.“ Tak ju chytili, že jej pomôžu, aby si šla ľahnúť do postele. Babka, ako vstala z lavičky, na ktorej bola sedela, hoci ju z oboch strán podopierali, spadla, a veru neviem, neviem, čo by sa bolo stalo, keby tam neboli bývali tí jej synovia. Tak sa preľakli, že babka buď dostala infarkt alebo mozgovú porážku. Veď sa aj poriadne vynervovala pokiaľ prišiel kombajn, aby im pomlátil obilie a teraz toto. Starší syn nelenil, vytočil číslo záchranky, aby čo najskôr prišli. Sanitka bola za pár minút pred bránou. Starkú naložili do sanitky a hybaj aj s húkačkou, ako sa na rýchlu záchrannú službu patrí, ponáhľali sa s ňou do nemocnice do mesta. Prešla snáď hodina, keď tá sanitka znovu stojí pred domom. Čo sa stalo, čudujú sa. Čo sa hádam babke priťažilo? Hádam ju len nepriniesli domov už iba skonať? Veď včera ešte ako mladucha behala po dvore s vrecami na obilie. Dvaja sanitári vedú popod pazuchu zhrbenú babku Anku. Oproti im priskočili synovia babky, čo s ňou v jednom dvore bývali, i zvedavými pohľadmi sa pýtajú, čo sa stalo. Jeden zo záchranárov takto im hovorí: „Vy len zoberte vašu babku do postele. Nech si hneď ľahne a dobre sa vyspí. Keď sa zobudí, všetko bude v poriadku.“ Synovia i keď sa veľmi čudovali, čo za recept na tú babkinu nevoľnosť poručili, urobili tak , ako im odporúčali. Až keď sa babka zobudila, čo bolo až na druhý deň, všetko im rozpovedala. Keď ju už od rána začal veľmi bolieť zub, ona si naň prikladala višne v liehu naložené. Keď jej to po druhej, tretej pomáhalo, tak to zopakovala ešte niekoľkokrát. Ale babka nebola zvyknutá na alkohol, tak jej tá medicína poriadne zabrala. Milá babka síce na zúbok si pomohla, ale ani nepostrehla, že sa vlastne opila. A tak chuderka ešte aj hanbu na staré kolená utŕžila.