PIRÁTSKY POKLAD

– Prosím si dva balíčky snehulbalových kartičiek, – skleslo si pýtal Puki kartičky od predavača Chosého. – A čože tak smutne? Onedlho sa vám končí škola. – To hej, ale videli sme šiestacké knihy, – znechutene poznamenal Kuko. – Ale veď tie vás teraz minimálne dva mesiace nemusia trápiť, – chlácholil snehuliačikov predavač so sombrerom na hlave. – Trápiť, netrápiť. Dopočuli sme sa, že dejepis nás začne učiť pán učiteľ Biflík. A pri ňom by aj Getka mala štvorky, – vravel Kuko berúc si od predavača balíčky kartičiek. – A navyše šiestacký dejepis je vraj strašne nudný a ťažký, – krútil hlavou Puki. – Ja si dovolím tvrdiť opak. Keď som chodil do školy, tak v šiestej triede ma dejepis bavil najviac. Je pravda, že prvý polrok bol nudnejší, no v druhom sa budete učiť samé skvelé veci. – Aké napríklad? – O pirátoch, – prezradil im predavač. – Fíha! To znie veru dobre! A čo sa o nich budeme učiť? – so záujmom sa ho spytovali kamaráti. – Tak napríklad že kedysi dávno, v časoch, keď ešte zakladateľ Snehuliakova gróf Van Zimnonos I. nebol na svete, sa po našej planéte preháňali piráti a lúpili, kde sa len dalo. Plavili sa dňom i nocou a na svojich cestách zažili nejednu bitku. Snehuliačikovia ani nedýchali, pretože piráti ich vždy fascinovali. – Najznámejším a najstrašnejším pirátom všetkých čias bol obávaný Nanukíno! Kamaráti zhíkli. –Veru tak. Budete sa učiť o Nanukínovi, snehuliakovi, čo mal namiesto ruky hák, nohu z dreva a cez ľavé oko čiernu pásku. V uchu sa mu hojdala zlatá náušnica a na hlave nosil čierny pirátsky klobúk! On a jeho družina olúpili azda všetky posádky, ktoré sa kedy Snehuliakovom plavili! A tradujú sa o ňom legendy, že bol aj čarodej! – pokračoval Chosé. – A kde sú jeho poklady? – zaujímal sa Puki. Vtom šiel okolo obchodu zlý snehuliak Zlohuliak a keď cez pootvorené dvere začul slovo poklady, nenápadne sa pristavil a načúval. – Kroniky i vaša šiestacká učebnica vravia, že v jaskyni Siedmich zamrznutých snehuliakov. Ale nikdy tam nikto nič nenašiel. Kuko a Puki si pomysleli, že ak nikto doteraz nenašiel poklad v jaskyni Siedmich zamrznutých snehuliakov, tak oni ho nájdu! – Tú starú jaskyňu už preskúmali zo všetkých strán, každú dieru, každý kvapeľ. Dnes už do nej nikto nechodí a upadla do zabudnutia. Opovážte tam ísť! – varoval ich Chosé. Zlohuliak si po vypočutí rozhovoru zaumienil, že bude snehuliačikov sledovať. Taký poklad by sa mu veruže zišiel. Kuko a Puki v honbe za dobrodružstvom sa rozhodli, že pôjdu do jaskyne. A už sa im nezdal dejepis taký hrozný a pán učiteľ Biflík bol pre nich minulosťou. Doma si horlivo nalistovali v dejepise stranu šesťdesiat štyri, kde sa o Nanukínovi a jeho strašnej družine písalo. – Chosé mal pravdu. Povrávalo sa, že počas svojich výprav sa stretol s nejedným bosorákom a priučil sa kadečomu, – čítal Kuko a tučnučký kamarát ho doplnil. – Tu pod obrázkom píšu, že vraj dal zmiznúť plachetnicu dobrodruha Jakisa! – No nič, ideme nájsť ten poklad, – rozhodli sa obaja. V pivnici našli dve prilby so svetlom, ktoré tam mal odložené Kukov otec. Dali si ich na hlavu, nasadli na bicykle a vybrali sa k jaskyni. – Kam tak uháňate? – volali za nimi Fibi s Getkou. – Ideme hľadať poklad piráta Nanukína! – To nemyslíte vážne! V živote sa jeho poklady nenašli, a to ich hľadali tí najlepší archeológovia, – snažila sa ich odradiť Getka. – Pridajte sa k nám! Objavíme poklad! – Ale nebuďte smiešni. Poďte sa s nami radšej hrať tenis, – nabádal ich Fibi, zamávajúc dvoma tenisovými raketami. –Máme oveľa dôležitejšiu prácu ako tenis – vyhlásil dôležito Puki. Cesta bola dlhá a zdolať kopec, kde sa nachádzala jaskyňa, bolo naozaj náročné. Snehuliačikovia to však zvládli. Po dosiahnutí cieľa posilnili sa malinovkou a potom sa chvíľu rozhliadali, pátrajúc zrakom po jaskyni. – Aha, asi toto bude ona, – upozornil Kuko na dieru v kopci zasypanú kameňmi obrastenými zeleným machom. – Ide sa na vec! Spoločnými silami poodhadzovali kamene, aby sa mohli dostať dnu. Z diaľky ich sledoval ďalekohľadom Zlohuliak. Kamaráti so zatajeným dychom opatrne kráčali jaskyňou. Všade okolo nich boli stalagmity, teda kvaple rastúce zdola nahor, a stalaktity, kvaple rastúce zhora nadol. Kde-tu sa im pod nohami objavila voda. – To je nádherná jaskyňa! Čudujem sa, že sem už nikto nechodí, – obdivoval Kuko jaskyňu sfarbenú do oranžova. Kvaple, cencúle a rôzne útvary, ktoré sa tu nachádzali, ešte nikdy snehuliačikovia nevideli. – Juj! – zvolal Puki. – Čo je? – Tu ďalej je dosť hlboká voda. A naozaj. Voda snehuliačikom siahala až po kolená, ale ak chceli ísť ďalej, museli sa tadiaľ prebrodiť. Vtedy sa začali aj trocha báť, pretože to tu nepoznali. No i tak sa pozorne pozerali naokolo, či náhodou niečo neobjavia. – Asi fakt ten poklad nenájdeme, – prestával veriť Puki. – Hapčííí!!! – kýchol nahlas Kuko a vtom sa nad nimi objavil kŕdeľ netopierov. Bolo ich tak veľa, že si kamaráti museli chrániť hlavy rukami. – Uf, tých ale bolo. Ešteže s nami nešla Getka. Snehuliačikovia pozreli na miesto, kde ticho a nenápadne odpočívali netopiere, a od prekvapenia otvorili ústa. Na stene bola nakreslená pirátska lebka a pod ňou dva prekrížené meče a jedna šípka ukazujúca doprava. Dvom bádateľom nebolo viac treba a posilnení nádejou vybrali sa doprava sledovaní Zlohuliakom. Kuko a Puki sa predierali úzkou chodbičkou. Puki len tak-tak že sa ňou prepchal s pomocou kamaráta, ktorý ho po celý čas tlačil dopredu. Keď sa im s námahou podarilo zdolať tento náročný úsek jaskyne, ocitli sa vo veľkom priestore. Zdobili ho kvaple zhora a zdola, ale boli aj vzájomne poprepájané do oblúkov a iných fantastických tvarov. – Vyzerá to tak, že sme na konci jaskyne, – skonštatovali hľadači pokladov. Skúšali hmatom každý kvapeľ a skalu, aby zistili, či za nimi nie je tajná miestnosť s pokladom. No nikde nič. – Možno ho Nanukíno ukryl niekde inde a naschvál rozšíril fámu, že ho skryl v jaskyni Siedmich zamrznutých snehuliakov, – rozmýšľal Kuko. – Vyhladol som. Dáš si so mnou klobásku? – ponúkol kamaráta Puki a vytiahol z ruksaku drevený lopárik, nožík a klobásku. – Nie, nemám chuť. Prišiel som sem hľadať poklad a nie sa napchávať klobáskou! – odvrkol sklamaný snehuliačik a bezradne si sadol na oválny oranžový útvar z kvapľov. Ešte sa ani poriadne neusadil a jaskyňa sa zatriasla ako po výbuchu. Puki sa tak zľakol, až mu klobáska vypadla z ruky do vody. Pod miestom, kde si sadol Puki, začal sa útvar z kvapľov posúvať do zeme. Kuko sa postavil a spolu s večne hladným kamarátom sledovali, čo sa dialo. Kvapľový útvar sa vtlačil do zeme a vtom sa pred nimi otvorila zadná stena jaskyne. – To bude určite Nanukínová skrýša! A nemýlili sa. Neisto vkročili do malej skalnej dutiny. Bola pokreslená rôznymi šiframi, obrazcami a portrétom samotného Nanukína, ktorý vyzeral naozaj hrozivo. Pod ním na vyvýšenom kameni stála drevená truhlica obklopená zlatou žiarou. Neďaleko schovaný Zlohuliak si pretieral oči, aby sa presvedčil, či dobre vidí. Vzrušení snehuliačikovia vykročili k osvetlenej pirátskej truhlici a trasúcimi sa rukami ju otvorili. – Óóóóóóóóó! – zvolali, keď ich oslepil pohľad na poklad. Obrovské množstvo zlatých mincí, vázičiek, perál a prsteňov! Len sa tak jagali v truhlici. – My sme to dokázali! Našli sme ho! – radovali sa kamaráti. Náhodou sa im podarilo objaviť dlhé stáročia ukrývaný poklad! Mohli si ho zobrať hneď so sebou, lebo truhlica nebola ani veľká, ani ťažká, no rozhodli sa, že ho radšej nechajú v jaskyni. Zaznačili si cestu a rýchlo utekali, čo im sily stačili, za Chosém. Chceli, aby s nimi prišiel po poklad a aby uvidel, že ho skutočne našli v jaskyni a neuchmatli len nejaké veci z múzea. Zlohuliak ich počínanie sledoval zo svojej skrýše za širokými kvapľami. Celí zadýchaní vleteli do obchodu. Trvalo nejakú chvíľu, kým Chosému povedali, čo objavili. – Chcete mi povedať, že vy dvaja ste našli legendárny poklad piráta Nanukína? – Presne ako vravíš! Bol ukrytý v tajnej stene! Poď s nami a presvedč sa, – ťahali ho za ruku snehuliačikovia. No predavač im veľmi neveril. A navyše nemohol opustiť obchod počas otváracích hodín. Lenže dobiedzajúci snehuliačikovia ho vytiahli spoza pultu, a tak predavač zavrel obchod a išiel so snehuliačikmi do jaskyne. Za ten čas Zlohuliak vyspevujúc si nahádzal poklad z truhlice do svojho starého vreca. – To sú ale hlúpe snehuliačiská! Namiesto toho, aby si poklad zobrali, nechali ho tu len tak napospas. Ďakujem vám, he-he-he, – chechtal sa a rýchlo zmizol aj s pokladom. Keď sa do jaskyne vrátil Puki a Kuko, skoro ich trafil šľak! – Truhlica je prázdna! – zúfalo vykríkli. – Ukradli nám poklad! – trikrát po nich opakovala ozvena v jaskyni. – Niekto vás musel asi sledovať. Nemali ste ho tu nechávať, – trpko skonštatoval predavač. Keď smutní vychádzali z jaskyne, spozorovali, ako sa kopcom rúti Zlohuliak s vrecom na pleci. – Je jasné, kto ho ukradol. – No už nemohli nič robiť. Kamaráti prišli o poklad piráta Nanukína. Chosé im dal jednu užitočnú radu. – Snehuliačikovia, nabudúce si poriadne premyslite, kým niečo vykonáte. Inak sa vám to môže poriadne vypomstiť. Tak ako dnes. Po predavačovej rade sa vybrali bicyklami domov, no zarazilo ich, že popri ceste, ktorou nedávno šli, ležal v tráve obrovský kameň, ktorý tam vtedy nebol. Pre kamarátov to bola veľká záhada. Neprišli na to, že kliatba piráta Nanukína dostihne každého, kto siahne nečistými rukami na jeho poklad. A tak Zlohuliak aj s pokladom skamenel. Kuko a Puki sa ešte nejaký čas trápili, že svojím nepremysleným konaním prišli o poklad. No keď sa po Zlohuliakovi akoby zľahla zem, ovládol ich pokoj.