Digitálna pevnosť
1 / 6
Boli v Smoky Mountains vo svojej obľúbenej izbe s raňajkami. David stál nad ňou a usmieval sa. „Tak čo povieš? Paráda, nie? Vydáš sa za mňa?“ Ako naňho hľadela z postele s nebesami, vedela, že je ten pravý. Navždy. Ako hľadela do jeho hlbokých zelených očí, kdesi v diaľke začal ohlušujúco vyzváňať akýsi zvon. To ho odohnalo. Načiahla sa za ním, ale siahla už len do prázdna. Susan Fletcherovú vytrhlo zo sna zvonenie telefónu. Prudko si vydýchla, posadila sa na posteli a naslepo nahmatala slúchadlo. „Haló?“ „Susan, tu je David. Zobudil som ťa?“ Usmiala sa a znova sa zvalila na posteľ. „Práve sa mi o tebe snívalo. Neprídeš sa ku mne pritúliť?“ Zasmial sa. „Vonku je ešte tma.“ „Mmm,“ zapriadla zmyselne. „Určite príď. Kým zamierime na sever, chvíľku si poležíme.“ David si sklamane vzdychol. „Práve preto ti volám. Kvôli tomu výletu. Musíme to odložiť.“ Susan akoby obliali studenou vodou. „Čože?!“ „Je mi to ľúto. Musel som odísť z mesta. Vrátim sa zajtra. Môžeme vyraziť hneď ráno. Budeme mať ešte dva dni.“ „Ale veď si už rezervoval izbu,“ namietla urazene. „Našu starú izbu v Stone Manor.“ „Ja viem, ale...“ „Dnešný večer mal byť mimoriadny – oslava nášho polročného výročia. Hádam si ešte spomínaš, že sme sa zasnúbili?“ „Susan.“ Vzdychol si. „Teraz naozaj nemám čas to rozoberať, čakajú na mňa v aute. Zavolám ti z lietadla a všetko ti vysvetlím.“ „Z lietadla?“ spýtala sa. „Čo sa deje? Prečo by univerzita...“ „Univerzita s tým nič nemá. Neskôr ti zavolám a vysvetlím ti to. Naozaj už musím ísť; volajú ma. Ozvem sa ti. Sľubujem.“ „David!“ skríkla. „Čo sa...“ Ale už bolo neskoro. Položil. Susan Fletcherová ležala niekoľko hodín na posteli a čakala na Davidov telefonát. Ale telefón už nezazvonil.
Popoludní skľúčene sedela vo vani. Ponorila sa do mydlovej vody a usilovala sa zabudnúť na Stone Manor i na celé Smoky Mountains. Kde môže byť? premýšľala. Prečo nezavolal? Voda postupne chladla, až bola naostatok celkom studená. Už chcela vyjsť z vane, keď zabzučal jej bezšnúrový telefón. Bleskovo sa narovnala a schmatla slúchadlo ležiace pri vani, až voda vyšplechla na zem. „David?“ „Tu je Strathmore,“ odvetil hlas. Klesla naspäť do vody. „Ach.“ Nedokázala zakryť sklamanie. „Dobrý deň, pán veliteľ.“ „Čakali ste dakoho mladšieho?“ Hlas sa tlmene zasmial. „Nie, pane,“ odvetila v rozpakoch. „Tak to nie je...“ „Ale je.“ Zasmial sa. „David Becker je dobrý chlap. Strážte si ho.“ „Ďakujem, pane.“ Veliteľov hlas odrazu sprísnel. „Susan, volám vám, lebo vás tu potrebujem. Okamžite.“ Usilovala sa sústrediť. „Je sobota, pane. V sobotu zvyčajne ne...“ „Viem,“ prerušil ju pokojne. „Je to mimoriadna udalosť.“ Posadila sa. Mimoriadna udalosť? Toto slovné spojenie z úst veliteľa Strathmora ešte nepočula. Mimoriadna udalosť? V Kódovacom oddelení? To si nevedela ani predstaviť. „Á-áno, pane.“ Odmlčala sa. „Budem tam čo najskôr.“ „Už teraz je neskoro.“ Strathmore zavesil.
Susan Fletcherová stála zabalená do uteráka a voda z nej kvapkala na úhľadne poskladané oblečenie, ktoré si pripravila včera večer – krátke turistické nohavice, sveter na chladné večery v horách a novú luxusnú spodnú bielizeň, ktorú si kúpila na noci s Davidom. Skľúčene podišla k šatníku, aby si vybrala čistú blúzku a sukňu. Mimoriadna udalosť? V Kódovacom oddelení? Ako schádzala po schodoch, uvažovala, ako sa mohol dnešný deň tak strašne pokaziť. Bola odhodlaná na to prísť.