Vo vzdialenej ulici mal zaparkované auto. Obzrel sa, či ho niekto nesleduje, a potichu doň nasadol. Naštartoval. Auto sa rozbehlo. Emil si zanôtil pieseň od Kryla: „Z rozmláceného kostela v krabici s kusem mýdla. Přinesl sem si anděla, polámali mu křídla.“ „Polámali mu krídla,“ zopakoval slová. Tiež mal pocit, že mu niekto polámal krídla, odkedy ukrýval svoje tajomstvo. Emil uháňal po ceste, zastavil sa v Piešťanoch pri Magnólii. Obišiel na hoteli predný vchod a zaparkoval pri zadnom východe. „No konečne. Už som mal strach,“ povedal mladý muž a objal ho. „Musel som ešte niečo zariadiť.“ „Mal by si byť opatrnejší,“ povedal Tomáš a spolu vstúpili do veľkej chodby. Emil si to namieril k recepcii. Podal recepčnému kartón Marlboriek. Ten k nim privoňal a mrkol na oboch: „Mlčím ako hrob, súdruh minister.“ Emil sa pozrel na recepčného, pridal k cigaretám stovku. Vážnym hlasom povedal: „Hroby nikdy nerozprávajú, pretože sa dajú vykopať nové.“ Recepčný ustrnul, pochopil vyhrážku a pekne sa Emilovi poďakoval. Ani nevedel za čo. Muži vstúpili do svetlej, veľkej izby rezervovanej pod cudzím menom. Tomáš sa oprel o zatvorené dvere, zhlboka si vydýchol. Emil pristúpil k oknu a zatiahol ťažké závesy. Podišiel k dverám a sklonil sa k Tomášovej tvári. Chrbtom ruky mu prešiel po dvojdňovom strnisku, uvoľnil mu stiahnutú kravatu a pošepol: „Milujem ťa.“