Cudzinca nemiluj
1 / 6
Hrášok v polievke sa rozvaril, koložvárska kapusta nedržala tvar, najradšej by som varechu hodila do výlevky a celý obed vysypala do koša. Chcela som tresnúť dverami a minúť majland v obchodnom centre. Aby sa zobudil! „Hej. No tak, Beka.“ Bože, veď stíšil hlas. Priblížil sa ku mne. „Tak prepáč. Nemyslel som to tak. Vieš, aký som.“ „Ale nebýval si taký,“ ubolene som šepla, no ostala som k nemu otočená chrbtom. Pritisol sa ku mne a položil mi dlane na boky. Jeho prsty ma pálili až pod látkou trička, zohrievali mi pokožku, šteklili a rozdúchavali vo mne vášeň. Prekvapilo ma to. Na chvíľku ma zarazilo, že vo mne ešte bola. Nebol to iba výsledok zlosti? Naňho? „Som len unavený.“ „To sme všetci.“ „Tak prečo mi potom nerozumieš?“ „To si myslíš?“ Zboku som sa naňho zadívala. „Že ti nerozumiem? A ty pre mňa máš pochopenie?“ Zovrel ma dlaňami a nosom ma pošúchal po odhalenom krku. Vlasy som si zopla do vrkoča, aby mi nebolo horúco a pri varení mi nezavadzali. Teraz mal Peter dokonalý prístup k citlivému miestu za mojimi ušami. Využil to. Dokonale. Bože, ešte to vedel? „Beka... Prestaň s tým a radšej poď do postele.“ „Čo?“ „Vravím, nechaj to a poď do postele.“ „Chceš sex?“ „A ty nie?“ zamrmlal a jazykom ma poláskal pod golierom. „Nie!“ „Ale áno. Chceš. Cítim to. A potom, Beka, kvety tu nemám. Tak ak už máme to výročie...“ Zvláštne. Spať spolu na výročie, na narodeniny, teda občas... Vypla som kapustu, varechu vložila do drezu a predsa sa ním nechala odviesť do našej postele. A prečo nie? Peter za mnou zavrel dvere a hneď si z nôh skopol tepláky. Stál predo mnou len v trenkách a v tielku, to si neobťažoval dať dolu. Načo by to robil? Mala to byť len rýchlovka, nie? „Nevyzlečieš sa?“ opýtal sa. Čosi som zahabkala a neisto som si siahla na spodný lem trička. Mala som v úmysle pretiahnuť si ho cez hlavu. „A ty?“ „Ja už som.“ Aby to potvrdil, rýchlo si vyzliekol trenky, tielko si však nechal na sebe, a špičkou pravačky ich odkopol kamsi nabok. Áno. Chcel sex. Jasne som to videla. A po chvíľke som si uvedomila, že ho skutočne chcem aj ja. Dokelu, aspoň niečo! Aspoň odrobinku skutočného mileneckého vzťahu. Tak som si to tričko dala dolu a vhupla do postele v nohavičkách a podprsenke. Síce sa Peter zamračil a zabľabotal čosi o tom, že nie som holá, ale veľmi rýchlo zamieril za mnou, doslova bleskovo na mňa vyliezol a strhol mi zbytočné nohavičky. Teda takto si to predstavoval. Bez maznania, s niekoľkými vlažnými bozkami, bez zbytočných dotykov, vlastne bez zbytočného otáľania. Len tak, napochytro, pomimo, aby sa nepovedalo, načo si dožičiť pomalé, lenivé, ohľaduplné milovanie? Načo?