„Haló?“ zvolala som, keď som spravila pár krokov po chodbe. Hlas som mala zachrípnutý. Nikto sa neozval. Cítila som sa ako v horore, až na to, že vonku krásne svietilo slniečko a namiesto strašidelnej hudby bolo počuť cez otvorené okno spev vtákov. Nikde nikoho. V kuchyni som pozrela na hodinky. Štvrť na dve. Preboha! Zháčila som sa. Samozrejme, že išli bezo mňa a otec sa pravdepodobne po ceste niekde zastavil. Z toľkého premýšľania ma ešte väčšmi rozbolela hlava. Odšuchtala som sa do kuchyne a zošuchla sa na stoličku pri dverách. Hlavu som zaklonila a oprela o chladnú stenu. V bruchu mi bolestivo zaškvŕkalo, ale vedela som, že by som pravdepodobne všetko vyvrátila. Otec ma našiel v posteli, do ktorej som sa uchýlila pár minút po tom. Do dvojlitrovej fľaše som si napustila čistú vodu a pomaly z nej odpíjala. „Ešte spíš?“ spýtal sa namiesto pozdravu so širokým úsmevom. „Nie.“ „Je ti zle, však?“ „Uhm.“ Zasmial sa. „Nehneváš sa?“ „Prosím? Prečo by som mal? Vieš, koľkokrát som bol v tvojom veku opitý ja? Všetko je raz prvýkrát.“ „Na nič sa nepamätám,“ zamrmlala som a veľmi pomaly sa posadila. „Ani na príchod domov?“ Chcela som pokrútiť hlavou, ale rýchlo som si to rozmyslela. „Nie.“ „Vravela si niečo o tom, že si chcela zbaliť nejakého kolotočiara a že Lukáš je správny chalan,“ medzi obočím sa mu objavila vráska z jemného mračenia. „Zaujímal by ma ten kolotočiar.“ Zostala som v pomykove. Na nič z toho som si nespomenula. Viac ako kolotočiar ma zaujímal Lukáš. Mala by som skúsiť zatelefonovať Adri a zistiť, čo som stvárala. „Vieš, čo pomáha na opicu?“ „Neviem,“ odvetila som, zabratá do vlastných myšlienok a putovania po posledných viditeľných spomienkach. „Slepačí vývar. A keďže som skvelý otec, ktorý ho nevie uvariť, skočil som ho kúpiť do reštaurácie. Dáš si?“ Neodpovedala som. „Hana?“ spýtal sa po chvíli. „Hm?“ spamätala som sa. „Dáš si slepačí vývar?“ „Ty si navaril kuraciu polievku?“ Prevrátil oči. „Vyčisti si uši.“ „Prepáč, rada si dám.“ Ocino odišiel do kuchyne a ja som sa načiahla za telefónom, ktorý ležal na nočnom stolíku. Našla som si v ňom esemesku od Lukáša. Si v pohode? Pravdepodobne som ho včera stretla. Namiesto toho, aby som mu odpísala, som vytočila číslo Adrinho telefónu. Okamžite som chcela poznať všetky detaily. „Tak čo ty, ožranko náš,“ ozvala sa namiesto pozdravu. „Chcem vedieť, čo som robila.“ „Na nič sa nepamätáš?“ „Na niečo áno, to, ako sme sa stretli a…“ Po ceste som sa zastavila pri Adrikinom vchode, kde sa ku mne spolu s Denisom pridali. „Zuzka s Lukášom nejdú?“ „Lukáš ide so svojimi kamarátmi a Zuzka odlieta zajtra do Grécka, nechce vyzerať strhane.“ „A Lucka s Marekom?“ „Napísala mi, že sa ozve.“ „A ide iba Šimon s Andrejom?“ „Pochybujem, ako ich poznám, po ceste nahovorili ešte ďalších desiatich.“ A mala som pravdu. Na zastávke stáli okrem Šimona a Andreja aj Katka, Iveta, Jolana, Karol a nejaké neznáme dievča, ktoré som ešte nikdy nevidela. „To je moja sestra Dada,“ predstavil ju Andrej, „a ja ju ako správny starší brat beriem na ožieračku,“ zazubil sa. Šimon v tej chvíli vytiahol z tašky fľašu vodky a zamával ňou vo vzduchu. „Takže začíname, nie?“ Zostala som zarazená. Vôbec mi nenapadlo, že sa to bude niesť v tomto duchu. Najskôr sa napil Šimon, potom Andrej až sa fľaša dostala ku mne. Všetci na mňa zvedavo hľadeli a čakali. Chcela som odmietnuť, ale nakoniec som sama pre seba pokrčila plecami a povedala si, že jeden glg ma nezabije. Fľaša zostala rýchlo prázdna. „Skvelé, to aby som utekal kúpiť ďalšiu.“ „Pamätám si,“ vrátila som sa do reality, „že sme sa viezli na nejakom kolotoči. Denis kúpil rum a potom mám všetko akosi rozmazané. Viem, že mi písala Lucka, že nás čakajú na zastávke. Veľa som sa smiala, potom mám zasa tmu a vidím sa vedľa Šimona a Lucky. Čo všetko sme vlastne pili?“ Adri sa zasmiala. „To si teda pamätáš veľmi málo,“ zhlboka sa nadýchla, „najskôr vodku, potom rum, ktorý sme zapili burčiakom a nejakým vínom. Prekvapila si ma, koľko si toho bez problémov vypila. A hovorila si, že to víno nie je až také zlé,“ krátko sa zasmiala. „Neboj sa, ja som na tom nebola o nič lepšie, iba sa na všetko pamätám. Nerobila si však nič hrozné, s nikým si sa neoblizovala ani nič podobné. Ku všetkým si sa správala veľmi priateľsky, všetkých známych si objímala a neustále opakovala, že musíš ísť zaviezť sestru do Viedne.“ Jej rozprávanie prerušil hlas jej mamy, ktorý som počula veľmi tlmene. „Adriana, padaj umyť riad a povysávať,“ odrazu bol oveľa zreteľnejší. „S kým voláš?“ „S Hanou, počkaj, dotelefonujem a všetko spravím.“ „Beda ti, ak nie!“ začula som buchnutie dverí a potom dlhé ticho. „Ako vidíš, tiež som neprišla domov v najlepšom stave. Tvoj tato to zobral ako?“ „Kúpil mi slepačí vývar.“ Rozosmiala sa. „Skvelé, mne namiesto toho dáva mama na starosť všetky domáce práce,“ povzdychla si. „Späť k včerajšiemu večeru. Približne pred treťou si vyhlásila, že ideš domov, a keď sme sa k tebe obrátili, už ťa nebolo. Hľadali sme ťa, ale keď sme ťa nikde nenašli, pomysleli sme si, že si už odišla.“ „Super, takže ak by som niekde v kanáli vracala a následne tam zaspala…“ „Pravdepodobne by si bola na nás veľmi naštvaná, ale podľa tvojho tónu usudzujem, že si v teple svojho domova.“ Obe sme sa zasmiali. „A čo bolo s Lukášom?“ „S Lukášom?“ začudovala sa. „Nepamätám sa, žeby sme ho stretli.“ „Asi som naňho narazila po ceste domov,“ povedala som skôr sama pre seba. „A s kolotočiarom?“ „S kým?“ „Oco mi hovoril, že keď som prišla domov, mlela som niečo o tom, že som chcela zbaliť kolotočiara.“ Nahlas sa rozosmiala. „Preboha! S nami si nič také nerobila, skús sa spojiť s Lukášom, možno on niečo vie. Možno ste boli obaja spoločensky unavení, opretí o stenu, v tme, mimo pouličných lámp a oblizovali ste sa.“ „Hahaha,“ povedala som ironicky. Medzi dverami do izby sa objavil tatino s dreveným stolčekom na jedlo a tanierom polievky, z ktorého sa ešte parilo. „Budem končiť, idem papať. Uvidíme sa.“ „Potom mi daj vedieť, ako to bolo s tým kolotočiarom a Lukášom. Ja idem upratovať. Ahoj.“ Telefón som položila vedľa seba. „Oci, to nemusíš, ja sa najem aj v jedálni.“ „To je v pohode, najeme sa tu,“ usmial sa, položil stolček na posteľ vedľa mňa a prisadol si. Na tácke nebol iba jeden tanier, ale až dva. „Mal by si ma potrestať a prikázať mi utrieť každý chumáčik prachu a nie mi kupovať slepačí vývar,“ lyžičky sme chytili do rúk naraz. „Načo? To robíš aj bez trestu,“ žmurkol, nabral si na lyžičku vývar, naklonil sa k nemu, pofúkal a opatrne si uchlipol horúcej tekutiny. O chvíľu som ho napodobnila. „Zuza sa na mne smiala, však?“ „Hej, smiali sme sa na tebe celú cestu, mala si sa vidieť,“ zasmial sa, „prižmúrené oči, široký úsmev a cez chodbu si išla zo strany na stranu, neustále sa šúchajúc popri stene, nedalo sa nesmiať,“ vymenili sme si pohľady a on sa usmial. „Mala by si ísť pozrieť babičku a aj mamu, nemyslíš?“ zmenil tému. Pokrčila som plecami. „Babičku pôjdem pozrieť rada, mamu až vtedy, keď sa vráti Zuzka.“ „Bude mať narodeniny.“ Znova som pokrčila plecami. Dátum jej narodenín mi bol neznámy, rovnako ako dátum narodenia akéhokoľvek spisovateľa zo slovenskej literatúry. Štuchol do mňa. „Ja som sa cez to preniesol, skús aj ty.“ „Veď skúšam, boli sme tam už dvakrát. Na Vianoce a tento rok znova,“ do úst som si strčila celú lyžičku. „A to stačí? Vidieť vlastnú mamu raz ročne,“ pokrútil hlavou. „Veď sme boli za ňou so Zuzkou po jej veci a…“ „Vieš predsa, ako to myslím, Hanka,“ skočil mi do reči, „mamu máš iba jednu.“ „A ona nemá nohy alebo ústa? Nevie mi zavolať a spýtať sa, či sa s ňou nepôjdem najesť alebo nakupovať?“ „Máš pravdu, porozprávam sa s ňou.“ „Nechcem, aby si sa s ňou o tom rozprával,“ vrátila som sa k jedeniu, „nech príde na to sama.“ S telefónom pri uchu som nervózne čakala, kým Lukáš zdvihne. Slepačí vývar mi spravil naozaj dobre, dokonca aj bolesť hlavy začínala ustupovať. „Ahoj, Hana,“ pozdravil ma a ja som nejako vedela, že sa usmieva. „Ahoj, uhm, neruším?“ „Nie. Asi viem, prečo voláš.“ „Tak mi odpovedz na nepoloženú otázku.“ „Zbadal som ťa pri kolotočoch a všimol som si, ako sleduješ nejakého chlapa v tielku. Zachytil som ťa vo chvíli, keď si sa k nemu vybrala. Schmatol som ťa za ruku a po chvíľkových protestoch odvliekol domov, zavolal ti výťah, stlačil číslo vášho poschodia a nechal ťa napospas osudu,“ krátko sa zasmial. „Neviem, čo sa dialo s tebou potom.“ „Takže som nespravila nič trápne?“ „Nie.“ „Oh,“ vydýchla som si, „vďakabohu!“ Zasmial sa. „Opila si sa prvýkrát?“ „Hej, a v najbližšom čase to neplánujem opakovať.“ „Časom získaš prax, neboj.“ „Nechcem získať žiadnu prax, alkohol je diablov výtvor.“ „Diabol toho vytvoril viac. Aké bolo ráno?“ „Skôr obed. Ťažké, ale ocino mi kúpil slepačí vývar a už je mi dobre.“ „Váš otec je skvelý, dúfam, že to vieš.“ „Najlepší na svete,“ usmiala som sa. „Okej, Lukáš, ďakujem za odpoveď na nepoloženú otázku.“ „Kedykoľvek, maj sa.“ „Ahoj.“