Zväčša neškodná
1 / 6
Zväčša neškodná
Jedna z neuveriteľných vlastností života je to, na akých čudesných miestach je ochotný existovať. Všade, kde sa život dokáže aspoň ako-tak uchytiť – či už je to v opojných moriach Santraginu V, kde je rybám totálne jedno, ktorým smerom plávajú, v ohňových búrkach Frastry, kde je bežné tvrdenie, že život sa začína až v štyridsiatke tisíc stupňov, alebo v hrubom črevu potkana už len pre samu radosť z bytia –, si nájde spôsob, ako tam prebývať. Existuje dokonca aj v New Yorku, hoci by len ťažko vysvetľoval, prečo. V zime tam teploty klesajú hlboko pod zákonné minimum, presnejšie povedané klesali by podeň, keby niekto našiel dosť zdravého rozumu a takéto minimum stanovil. Bohužiaľ, keď sa naposledy stanovovala stovka najvýraznejších charakterových vlastností New Yorku, zdravý rozum sa umiestnil na sedemdesiatom deviatom mieste. V lete je tam šialene horúco. Byť formou života, ktorej sa páľava páči a podobne ako Frastračanom jej najviac vyhovuje tá od štyridsaťtisíc do štyridsaťtisícštyri stupňov, je jedna vec, no byť tvorom, ktorý sa na jednom mieste planéty musí zahaľovať do kopy kožušín iných tvorov a o pol orbity ďalej zistiť, že vám vrie koža, je niečo celkom iné. Jar je tam značne nadhodnotená. Veľa obyvateľov tohto mesta dokáže nadšene básniť o radostiach jari, no keby o nich vedeli aspoň čo-to, potom by poznali minimálne päťtisícdeväťstoosemdesiattri miest, kde sa dajú vychutnať podstatne lepšie ako v New Yorku, a to hovoríme len o tej istej zemepisnej šírke. Najhoršia je tam však jeseň. Iba pár vecí na svete vie byť horších ako jeseň v New Yorku. Niektoré formy života žijúce v hrubom čreve potkanov by zrejme nesúhlasili, no väčšina z toho, čo sa nachádza v hrubom čreve potkana, je aj tak dosť protivná, takže ich názor nemusíme vôbec brať do úvahy. Keď na New York padne jeseň, vzduch páchne, akoby v ňom niekto piekol stádo kôz, a ak už naozaj musíte dýchať, najlepšie je otvoriť najbližšie okno a strčiť hlavu do budovy. Tricia McMillanová New York zbožňovala. Opakovala si to stále znova a znova. Upper West Side, veru tak. Mid Town, super obchody. SoHo, East Village... Šaty, knihy, suši, talianska kuchyňa, lahôdky z celého sveta. Bomba. Filmy. Aj to je bomba. Práve bola na jednom od Woodyho Allena, ktorý sa celý zaoberal pocitmi úzkosti z toho, že hlavný hrdina je neurotik práve v New Yorku. Rovnakú tému rozobral už v niekoľkých predchádzajúcich filmoch a jej napadlo, či niekedy uvažoval, že sa odtiaľ odsťahuje. Kdesi počula, že je v tomto smere zásadne proti, takže sa od neho zrejme dajú čakať ďalšie podobné filmy. Zbožňovala New York, pretože zbožňovať New York je dobrý ťah na postup v kariére. Bol to dobrý ťah z pohľadu nakupovania, slušný z pohľadu stravovania, nie práve najlepší, keď došlo na taxíky, no z pohľadu kariéry by ste sotva našli lepší. Tricia bola televízna moderátorka a toto bolo miesto, odkiaľ sa hlásilo do väčšiny televíznych kanálov sveta. Až doteraz moderovala výlučne v Británii: najprv regionálne správy, potom obedňajšie a neskôr popoludňajšie. Ak by to jazyk dovolil, dala by sa nazvať rýchlo stúpajúcou moderátorkou, ale... Ale čo, veď je to televízia! Bola to rýchlo stúpajúca moderátorka a hotovo. Mala všetko, čo na to treba – fantastické vlasy, dokonalé pochopenie strategického významu lesku na pery, inteligenciu na chápanie sveta a miniatúrnu vnútornú odumretosť, ktorá znamenala, že jej na ničom vlastne nezáležalo. Každému sa v živote naskytne nejaká veľká príležitosť. Ak náhodou prepasiete práve tú, na ktorej vám záleží, potom vám všetko ostatné v živote bude pripadať čudesne ľahké. Tricia prepásla iba jednu jedinú. V poslednom čase sa už ani neroztriasla, keď si na ňu spomenula. Zrejme práve táto časť jej vnútra odumrela. Televízna stanica NBS potrebovala novú moderátorku. Mo Minettiová odišla z ranného vysielania US/AM, pretože čakala dieťa. Ponúkli jej neuveriteľnú sumu za to, ak ho porodí v priamom prenose, ona však nečakane odmietla z dôvodu osobného súkromia a dobrého vkusu. Celé tímy právnikov NBS sa prehrabávali v zmluvách, aby zistili, či takéto vysvetlenie nie je porušením zmluvných podmienok, no napokon ju neochotne nechali ísť. Bolo to pre nich mimoriadne roztrpčujúce, pretože výraz „neochotne nechať niekoho odísť“ mali zvyčajne vyhradený pre niečo celkom iné. Rozchýrilo sa, že by do vysielania možno celkom pekne zapadol britský prízvuk. Vlasy, farba pleti a kvalita zubov musia spĺňať americké normy, no v poslednom čase sa ozývala kopa britských prízvukov ďakujúcich matkám za Oscary, spievajúcich na Broadwayi a predvádzajúcich svoje umenie v parochniach pred mimoriadne nabitými hľadiskami prestížnych divadiel. Britské prízvuky rozprávali vtipy v programoch Davida Lettermana a Jaya Lena. Nikto im nerozumel, no ľudia vlastne aj tak reagovali najmä na prízvuk, takže by možno... Britský prízvuk v US/AM? Dočerta, a prečo nie? Práve preto sem Tricia prišla. Práve preto videla v láske k New Yorku dobrý ťah k ďalšej kariére. Pravdaže, oficiálne uviedla iný dôvod. Stanica, pre ktorú pracovala v Británii, by jej sotva preplatila letenku a hotel len preto, aby sa mohla na Manhattane zháňať po novom zamestnaní. Keďže sa usilovala o približne desaťnásobok svojho súčasného platu, zrejme by mali pocit, že by to mala robiť na vlastné náklady, ona si však našla fajnovú zámienku, o všetkom ostatnom mlčala ako hrob a stanice tú cestu nakoniec predsa zaplatila. Síce iba druhou triedou, ona však mala známu tvár, a tak na prechod do prvej stačilo pár dobre nasmerovaných úsmevov. Ďalšie správne nasmerované kroky ju dostali do dobrého hotela v Brentwoode, no a teraz tam uvažovala, čo ďalej. Povedačky sú jedno a úspešný kontakt niečo celkom iné. Mala pár mien a čísel, no na nich dosiahla iba to, že ju párkrát nechali donekonečna čakať. Stále bola na samom začiatku. Vypustila sondy, nechala kadekde odkazy, no zatiaľ sa jej ani na jeden neozvali. Prácu, pre ktorú sem prišla, dokončila dnes ráno, a tá, za ktorou sa sem prišla naháňať, bola stále kdesi na vzdialenom obzore.