Ďalšia, prosím
1 / 8
„Mám prvú klientku,“ zahlásil som hneď medzi dverami. Bolo skoré ráno a Filipovi sa podarilo zdrhnúť z baru krátko po polnoci, takže nebol účastníkom barovej epizódy. „Jasné, brácho,“ rozosmial sa. „Skôr uverím, že vonku konečne nasnežilo.“ Hodil som mu na brucho vizitku a zvalil sa na posteľ. Filip sa posadil a pretrel si oči. „Doktorka práva?“ Mykol som plecom. Filip privoňal k vizitke a zvraštil nos. „Smrdí prachmi.“ „A sexom.“ „To aby sme dali dokopy papiere.“ Prikývol som. Dávno sme si povedali, že všetko budeme dávať na papier. Na agentúru sme si otvorili platnú živnosť a plánovali sme vystavovať za poskytnuté služby faktúry. Nech to znie akokoľvek smiešne. Samozrejme, komplexne, v jednej kolónke pod súhrnným názvom „Poskytnuté služby – Eskort“. Žiadne dlhé rozpisy polôh, miest, jedál, múzeí. Boli sme blázni, to áno, ale nie AŽ takí. „Za koľko si sa predal?“ „Za dva litre.“ „Plus vreckové a účty?“ „Plus vreckové a účty a vstup do múzea a všetko ostatné,“ vyratúval som na prstoch a spokojne sa pritom usmieval. „Brácho, práve sa nám rozbieha biznis.“ Filip sa okamžite pustil do všetkého potrebného, zavolal do hotela a oznámil im, že od dnešného dňa začína naplno využívať svoj prenajatý apartmán. To znamenalo denne čerstvé kvety, ovocie, najlepšie šampanské s jahodami, dokonalé menu vo forme švédskych stolov, čisto skvejúce sa podlahy, okná, mäkké uteráky a voňavú posteľnú bielizeň. Apartmán musel byť pripravený na stodesať percent. Lebo nikto, dokonca ani my sami sme nevedeli, kedy presne ho budeme potrebovať. Či každý deň, či niekoľko krát denne, či raz za týždeň, či ešte vôbec niekedy po dnešnom dni. O dve a pol hodiny bolo všetko prichystané. Mňa a skvele poskladaný program dňa nevynímajúc. Prešiel som si s Filipom komunikačne všetko, čo som potreboval. Dával mi zákerné otázky a pýtal sa aj na odborné veci. „Akože na čo ti to bude? Je to doktorka, tá sa s tebou nebude baviť o akciovom bravčovom,“ smial sa, keď som sa rozčuľoval nad jeho konverzáciou v nemčine. „No ale ani HDP s ňou nebudem preberať.“ „Ak ONA bude chcieť, tak budeš. Zhrabol si za to dva litre,“ pripomenul mi tú slastnú cifru, ktorá mi dokázala vyčariť úsmev na tvári a vďaka ktorej som sa cítil výnimočne. Nadpriemerne a povýšenecky. Lebo ja som si dal zaplatiť za SEBA. Za to, že neznáma žena chce stráviť pár hodín v mojej spoločnosti. Nedokázal som si ešte dosť dobre predstaviť, čo všetko táto „spoločnosť“ prináša, no veril som, že to zvládnem. Cúvnuť som už nemohol, keď pre nič iné, tak kvôli našim dlhom na účtoch a nepopierateľne aj kvôli mužskému egu. Veď to poznáte. „Vyzerala dobre?“ zaujímal sa Filip. „Ak bude chcieť, dám ju dole,“ odpovedal som už vopred na jeho ďalšiu otázku. „Mám ti ju závidieť?“ „Iba ak by si mal chuť na zrelú štyridsiatničku, udržiavanú, s pevným zadkom a ladným krokom.“ Filip sa rozosmial a teatrálne si odpľul. „To teda nikdy!“ zatiahol ironicky a vrátil sa k počítaču. Ja som vzal do rúk vizitku a vytočil číslo. Mal som pripravenú vtipnú úvodnú reč, ktorou som plánoval ohúriť pani doktorku. „Áno?“ Hlboký mužský hlas, tak trochu zachrípnutý, ktorý sa ozval na druhej strane na mňa zapôsobil ako ľadová sprcha.