Slovenský poker
1 / 2
Prievan a tí druhí
Stalo sa to istého sparného dňa začiatkom júla. Štyridsaťpäťročná Veronika Studená, občianskym zamestnaním sekretárka riaditeľa Ústredného výskumného ústavu pre racionálne využívanie pôdneho fondu v Bratislave, sa vrátila z práce unavená a otupená a automaticky, bezmyšlienkovito začala otvárať obálky, ktoré vytiahla z poštovej schránky na prízemí. Všetky listy, tak ako obyčajne, boli adresované jej manželovi, čo ju vôbec neprekvapilo, pretože od čias, ako sa pred mnohými rokmi vydala za Viktora, sa ani jediný raz nestalo, že by sa v poštovej schránke nejakým zázrakom objavila obálka adresovaná jej. Pani Veronika sa vydala a od tých čias akoby prestala existovať. Keď sa osprchovala, dokorán pootvárala okná v nádeji, že prievan aspoň trocha osvieži ten zadúšajúci horúci vzduch; z jeho nehybnosti sa jej začínala krútiť hlava, cítila, že jej krvný tlak klesol na krajnú dolnú hranicu. Po dvoch pohárikoch koňaku jej bolo o poznanie lepšie, a tak sa postavila nahá, iba s osuškou z akéhosi jemného tkaniva, ktorá jej príjemne láskala mokré ramená, k obloku a priateľsky, bez akejkoľvek stopy exhibicionizmu či koketérie, zakývala tak ako každý deň starému 79-ročnému pánovi, Zoltánovi Horváthovi; sedel na balkóne svojho bytu na druhej strane ulice, vyzlečený do pol pása a s nepokrytou, ako koleno holou lebkou, hrdinsky, bez akýchkoľvek obáv z možného úpalu vystavoval svoje telo náporu slnečných lúčov. Keď zbadal v obloku Veroniku, odložil z kolien šlabikár, rýchlo sa postavil a galantne, s rukou položenou na srdci, sa jej uklonil. Tvár pani Veroniky zalial nevinný dievčenský rumenec, pretože si všimla elegantné plavky pána Zoltána, ktoré dnes žiarili sýtočervenou farbou čerstvej býčej krvi.