Poblúdenie
1 / 2
„S tým by som sa nevyspala ani keby bol posledný muž na svete!“ zahučala Hedviga a zavinula si mokré telo do uteráka. Zobrala do rúk hrebeň a rozčesávala si dlhé čierne vlasy siahajúce až po pás. Zita sa tvárila zádumčivo, no možno iba nechcela priznať, že má Hedviga pravdu. Pristihla sa, ako ju pozoruje, čo ju trocha prekvapilo. „Preboha, snáď nie som na baby?“ striaslo ju. V tom okamihu si však nebola istá či z tej predstavy, alebo od vzrušenia. Zita tiež nevyzerala zle. Mala krátke hnedé vlasy, menšie prsia a trocha vypúlený zadok, ale mužom sa páčila. Nikdy nemala núdzu o nápadníkov. „Čo je to dnes s tebou? Aj spiacu Vandu by si pokojne skryla do vrecka,“ zabŕdla do nej Hedviga. Tá poznámka Zitu urazila, lebo porovnávať ju s Vandou bolo pre ňu čosi ako porovnávať vánok s hurikánom. „Chceš ma vytočiť?“ zasyčala Zita a nahádzala spotené veci do tašky. Dnes vôbec nemala náladu na hlúpe reči. Spiaca Vanda sedela nezúčastnene v kúte a slimačou rýchlosťou si balila veci. Vôbec nič a nikoho neriešila. Na svoje okolie pôsobila, akoby jej mozog pracoval o čosi pomalšie než všetky ostatné v miestnosti, čo jej však absolútne neprekážalo. Bola na nezáujem zvyknutá, lepšie povedané, v tomto stave si hovela. Zita a Hedviga nikdy nechápali, načo baba ako ona, ktorá o svoj zovňajšok vonkoncom nedbá, navštevuje hodiny aerobiku. „Buď je masochistka, ktorá sa vyžíva v utrpení, alebo naozaj nemá kam ísť,“ skonštatovala Zita. „Ahoj, Vanda, tak zasa v utorok,“ zvolali tie dve, a kým sa Vanda stihla obrátiť, boli už na ceste domov.