Potreboval som sa konečne zbaviť závislosti a tak som odcestoval. Mal som dvadsaťštyri rokov a lekársky spis s dĺžkou vyše štyristo strán. Nebolo to práve oddychové čítanie, aké si človek rád berie do postele počas dlhých zimných večerov. Beztak som už nemal na výber. Vyskúšal som všetky možné spôsoby liečby. Odvykacie kliniky. Terapeutické skupiny. Alternatívne komúny. Počúval som najrôznejšie odporúčania. Vysvetlenia psychológov. Mravné dôvody kazateľov. Argumenty najmodernejších lekárov. Nič nepomohlo. Zobúdzal som sa s pocitom, že sa mi pri nohách otvára tmavá priepasť, omnoho, omnoho hlbšia ako najčernejšia noc. Zakaždým som sa do nej okamžite prepadol. Nemala dno. Rozhodol som sa skoncovať so životným štýlom, ktorý mi doposiaľ tak vyhovoval. Potreboval som svoje telo dostať do pohybu na miestach, kde nehrozila recidíva. Musel som zničiť ten organizmus, ktorý nepoznal pokoj. Hľadal som radu. Nemal som sa na koho obrátiť, preto som zašiel do predajne mobilov. Na to, aké maličké predmety predávajú, to bol obrovský priestor. Vnútri to vyzeralo ako na obálke časopisu Strážna veža. „Dobrý deň. Som vaša osobná operátorka globálnej siete. Čo pre vás môžem urobiť?" opýtala sa ma hneď pri vchode žena v kostýme korporátnej farby. Ten nechutný odtieň tam mali stoličky, papierové vreckovky aj sponky do vlasov. „Prosím vás, môžete mi povedať, v ktorých krajinách nemáte roaming?" spýtal som sa a pokúsil sa usmiať. Vrhol som sa na ten úsmev celou silou, ktorá mi ešte ostala. ...