Anna a Šarlota
1 / 2
„Vieš plávať, Šarlota?“ „V podstate hej. Štyri metre tam, no späť už nie.“ Zakrývam si oči dlaňou a on sa, čuduj sa svete, znova smeje. Buď som taká vtipná, alebo som mu na posmech. „Ak zaplávaš štyri metre, tak určite i desať, a ak zvládneš desať, zvládneš i dĺžku bazéna. Hlavne sa neboj. Budem vedľa teba a v prípade núdze zasiahnem.“ To sa mu povie, keď vie plávať. Rada by som mu šplechla do tváre, aké je ľahké niečo, čo viem ja a on nie, no nič také mi nenapadá, a tak len naberám odvahu a obzerám sa, či je na dohľad plavčík. „Tak dobre, skúsim to, no Boh ťa chráň, ak na mňa nedáš pozor. Neprišla som sem na chlórový drink.“ Zaujímam postoj a odrážam sa od dna. Snažím sa neunáhliť zábery rúk. Mám odskúšané, že zrýchlenie ide ruka v ruke s panikou. Dýcham plytko. Neviem, či z túžby nevyzerať ako sekera, či z chcenia predviesť sa konečne v lepšom svetle mi to celkom ide. Kútikom oka registrujem jeho telo pohybujúce sa vedľa mňa. Napĺňa ma to istotou, no len do chvíle, kým usmiata tvár neprehovorí. „No vidíš! A tvrdila si, že preplávaš len kúsok. Teraz máš pod sebou takmer dva metre vody a ako ti to ide.“ Tak toto nemal vravieť. V momente zabúdam na ruky a nohou márne skúšam dočiahnuť dno. Úplne nepripravená, – bez nádychu, – klesám. Musím vyzerať ako žaba v mixéri. Mecem sa v márnej snahe dostať sa nad hladinu. V záchvate pudu sebazáchovy sa chytám prvého, čo je na dosah. Prsty zakvačím za plavky tela vedľa mňa, no hladina sa nepribližuje. Až kým ma dve mocné ruky neschmatnú a nedostanú z mokrého zajatia. Šimon ma vlečie ku kraju a opiera o stenu bazéna. Mohutným kašľaním sa snažím zbaviť vody z pľúc. Z očí mi tečú slzy a telo sa mi neustále otriasa. Celá zmorená si kladiem hlavu na jeho hruď. Má to tri účinky. Pomáha mi to v stabilite, jemu bráni vidieť mi do tváre a... tretí účinok skúšam nepriznať ani sama sebe. „To vždy, keď spoznáš chlapa, najprv ho vyzlečieš?“ Dvíham hlavu a nechce sa mi veriť, že práve v tejto chvíli žartuje. Napriek tomu ma jeho slová rozveselia. Šplhám až k jeho očiam, chvíľu tam pobudnem v priamom kontakte a medovým hlasom zatiahnem: „To vždy, keď sa ti nejaké dievča páči a chceš, aby skončilo na tvojej hrudi, musíš ho takmer utopiť?“ Usmieva sa. Prstom mi z tváre odhŕňa prilepené vlasy. Som odhodlaná neuhnúť pohľadom. Vidím, ako sa mu trochu pootvorili ústa a zúžili oči. Cítim, ako sa mu nadvihuje hruď. Koža na jeho ramenách ma pod rukami začína páliť. Vodou to nie je, lebo mohla by byť i teplejšia. Dotýka sa ma stehnami. Cítim ho na bruchu, hrudi. Vnímam ho všetkými zmyslami. Presúva dlaň z môjho pása na líce. Na druhé prikladá druhú dlaň a dvíha mi tvár. Snažím sa dýchať normálne. Veľmi sa snažím. Do kelu, on ma vážne pobozká. V tomto momente nič nechcem viac ako ten bozk. Jeho ústa sú od mojich len na pár centimetrov. Privieram oči. „Ste v poriadku?“ Hlas plavčíka pretína priestor ako ostrý skalpel. „Jasné, bude ok, postarám sa o to,“ počujem Šimona a potom už len vnímam všetky body, z ktorých sa vzďaľuje. Cítim sa, akoby ma niekto tesne pred orgazmom oblial vedrom studenej vody. Dočerta, dočerta, dočerta. Rukami, ktoré sa zrazu cítia ako siroty, sa chytám za okraj bazéna a akosi sa neviem vrátiť do reality. S odhodlaním, že si doprajem už len pár sekúnd, privieram oči a vtedy sa v blízkosti ozve čľapot. Na moje ústa sa nástojčivo pritisnú iné. Nohy sa mi automaticky obtočia okolo jeho pása a ruky okolo krku. Zakláňam hlavu a nechávam jeho jazyk nežne preskúmavať moje ústa. Určite som sa utopila a dostala sa do neba. Prsty vnáram do jeho mokrých vlasov. „Tak čo povieš, skúsime ešte raz?“ zaznie mi tichý hlas pri uchu. „Len si zaplávaj. Ja si dám po mojom životnom výkone pauzu. Budem sa pozerať.“ Cítim sa ako chobotnica, ktorej chápadlá dávajú milosť obeti. Nohou sa odráža od okraja. Na chvíľu vidím na hladine celé jeho telo. Potom už len sledujem, ako niekoľko razy odmeriava bazén a neujdú mi ani obdivné pohľady niekoľkých žien. Keď je v dostatočnej vzdialenosti, neveriacky si prikladám prsty na ústa a v duchu si dookola omieľam: Šimon ma pobozkal.