Môj boj, tvoj boj
1 / 2
Pozrela som sa na hodiny. V hlave som si to prerátala. Ak si kľaknem na kolená a dostanem penaltu, môžem natiahnuť čas tak, aby som mala zaručenú výhru.Ak by som zaútočila, bola by tu šanca, že ma Böhm dobehne nejakým zúfalým pokusom. Rozhodkyňa naznačila, že môžeme pokračovať. Utekala som. Možno sa nespolieham na skrývanie sa za pravidlá ako stratégiu súboja, ale takisto by som si neodpustila vlastnú sprostosť. Tri sekundy do konca som dostala penaltu. Potom čas vypršal. Časovač pípol. Premkla ma vlna radosti a uvoľnenia. Padla som na kolená. A zrazu celá aréna začala burácať. Počula som, ako dav kričí. Pokrik „USA! USA!“ vychádzal z miesta, kde bolo asi jedenásť ľudí, ale aj tak ma ohlušoval. Aréna sa mi zdala svetlejšia, akoby tam niekto rozsvietil. Rozhodkyňa dvihla ruku mojím smerom. S Böhm sme si potriasli rukami. Keď moja súperka odišla z podložky, na znak víťazstva som zdvihla ruku, potom som sa zohla a pobozkala podložku. Hľadala som mamu v hľadisku a našla som ju na druhom konci arény, ako máva americkou zástavou. Bola taká veľká, že ju takmer nedokázala udržať otvorenú. Po trinástich rokoch sa zástava, ktorá prikrývala rakvu môjho otca na jeho pohrebe, rozvinula a viala v rukách mojej matky. Môj otec vždy veril, že budem žiariť na najväčších svetových pódiách. A na istý okamih, keď som videla, ako mama drží tú zástavu, som cítila, akoby sme boli všetci spolu. Nevyhrala som zlato, ale cítila som uspokojenie, o akom som neverila, že môže plynúť z tretieho miesta. Bronz z olympiády bol jediným tretím miestom zo všetkých, ktoré som dovtedy vyhrala, ktorý mi urobil radosť.