Každý si nesie svoj kríž
1 / 7
Žilic, mladý veliteľ jazdy, sa obzrel. Už dlho si robil o knieža starosti. Vidiac jeho neprítomný výraz a chlapča, zvíjajúce sa od bolesti, prihnal koňa tesne k nemu. Naklonil sa v sedle, natiahol ruku a chytil Pribinovo predlaktie. „Pane, spamataj sa! Ubližuješ chlapcovi!“ Na zvuk jeho hlasu i nečakaný dotyk knieža zažmurkal, ani čo by sa preberal zo spánku. Obrátil k nemu hlavu. „Ubližuješ Koceľovi,“ zopakoval dôrazne Žilic. Nechápavo pozrel na syna. Pohľad sa mu okamžite vyjasnil a muž s ľakom uvoľnil zovretie. „Odpusť, synak, odpusť,“ tíšil dieťa, teraz ho k sebe nežne vinúc. Žilic zdvihol ruku, aby zastavil ostatných jazdcov. „Musíme si oddýchnuť. Kňažic je unavený a hladný. Ani nám neuškodí uhasiť hlad aj smäd.“ Pribina sa obzrel, akoby si až teraz uvedomil ubiehajúci čas. Deň sa chýlil ku koncu. Je možné, že to všetko sa odohralo iba v dnešné ráno? Neveril, stále neveril, že nesníva najhorší sen svojho života. V jednom okamihu prišiel o všetko. O milovanú ženu, o svoju zem, z najlepšieho priateľa sa vykľul zradca a vrah. Vari ho opustili všetci bohovia?! Čím ich tak rozhneval?!