Katarína Gillerová: Ráno neplačem

... Stáli sme proti sebe uprostred miestnosti a naše pohľady sa vpíjali do seba. Len sme tak na seba pozerali, uprene, skúmavo, ani jeden z nás neurobil ústretový krok alebo gesto. Viktorovi sa na tvári nepohol ani sval, tmavá pokožka akoby ešte viac potemnela od napätia, zamračené obočie sa mu takmer spojilo do oblúka, čierne oči vyžarovali oceľový lesk, ktorý sa však pomaly vytrácal a menil v láskavý svit. "Nikdy v živote som po ničom tak netúžil, ako byť s tebou!" vyslovil. "Mám taký čudný pocit, akoby sme sa od seba vzďaľovali tým viac, čím viac chceme byť spolu. Prosím ťa, prestaň chodiť do tej nemocnice za ním, len živíš jeho nádej každým dňom viac!" Rukou si nervózne zašiel do vlasov, rýchlym pohybom si ich zahaldil dozadu, potom ruku spustil v bezmocnom geste a obrátil sa k oknu, chrbtom ku mne. "Viktor, prosím," povedala som ticho, "kým je Fedor v nemocnici, nemôžem urobiť nič podobné." Striasla som sa pri myšlienke, ako stojím pri nemocničnej posteli a hovorím mu, nech na mňa zabudne. Zhasnem žiaru v jeho nadšených očiach z toho, že ma zase vidí - a čo ak zhasnem aj jeho chuť do života? Čo keď spôsobím, že sa už nikdy nezotaví tak, aby mohol žiť plnohodnotne? ...