Petea pokropili prvé kvapky. Zmocnil sa ho únikový reflex, ale ten prekvapivo rýchlo povolil. Sila z nôh odtiekla a namiesto bezhlavého behu sa zmohol len na krok dozadu. Des vystriedala ľahostajnosť, takmer malátnosť a nevýrazné odmietanie. Toto zažil už niekoľkokrát predtým a stále je nažive. Načo sa teda namáhať? Zdalo sa mu, že konečne niečo pochopil: nebezpečenstvo nie je skutočné. Ak neunikne, prežije. Vždy prežil. Potom si ale spomenul, ako draho bolo toto prežitie zaplatené – vnemami čistej a nefalšovanej hrôzy sprevádzajúcej všetky umierania. Nech sa už dialo čokoľvek, smrť bola zakaždým dostatočne ozajstná na to, aby sa oplatilo pred ňou utekať. A nevedel ani to, ako dlho je aj za predpokladu vlastnej nesmrteľnosti schopný znášať neustály strach, bolesť, vybičovanie nervovej sústavy až do krajnosti. Možno svoju smrť prekoná, aj keď tu zostane stáť, ale jeho psychika to donekonečna zvládať nebude. Toto uvedomenie stačilo, aby sa zvrtol a v silnom prúde sa rozbehol chodbou. Unikal pred šialenstvom.