1

Bol jasný, ale chladný aprílový deň a hodiny odbíjali trinástu. S bradou pritlačenou na prsia, aby sa chránil pred dotieravým vetrom, Winston Smith prekĺzol rýchlo cez sklené dvere na sídlisku Víťazstvo, nie však tak rýchlo, aby zabránil zvírenému piesku a prachu vniknúť dnu s ním. V chodbe páchla varená kapusta a staré handrové rohožky. Na jednom konci visel na stene plagát, na ktorý ten priestor nestačil. Nachádzala sa na ňom iba obrovská, vyše meter široká tvár muža, asi štyridsaťpäťročného, s hustými čiernymi fúzmi, hrubých, ale pekných čŕt. Winston zamieril ku schodom. Nemalo zmysel skúšať výťah. Aj v najlepšom čase fungoval zriedkakedy a teraz elektrický prúd cez deň vypínali. Patrilo to k úsporným opatreniam v rámci príprav na Týždeň nenávisti. Byt bol na siedmom podlaží a Winston, tridsaťdeväťročný a s holenným vredom nad pravým členkom, kráčal pomaly a zopárkrát si odpočinul. Na všetkých odpočívadlách zízala naňho zo steny oproti dverám na výťahovej šachte velikánska tvár. Bol to jeden z portrétov namaľovaných tak dômyselne, že vás jeho oči premeriavajú bez ohľadu na to, kam sa pohnete. VEĽKÝ BRAT ŤA POZORUJE, hlásal nápis pod obrazom. V byte čísi výrazný hlas uvádzal množstvo čísel, ktoré nejako súviseli s výrobou surového železa. Hlas vychádzal z obdĺžnikovej kovovej dosky, z akéhosi matného zrkadla, ktoré bolo súčasťou povrchu steny na pravej strane. Winston otočil vypínačom, hlas sa trochu stlmil, ale slová ešte stále zneli zreteľne. Prístroj (nazývali ho televízna obrazovka) sa síce dal stíšiť, ale celkom ho vypnúť nebolo možné. Prešiel k oknu: zazrel akúsi drobnú, cintľavú postavu, ktorej útlosť zvýrazňovala modrá kombinéza, rovnošata Strany. Vlasy svetlé ani slama, tvár prirodzene červená, pokožka zrohovatená od lacného mydla, tupých žiletiek a práve sa končiacej zimy. Aj cez zatvorené okno svet vonku vyzeral studeno. Závany vetra dole na ulici vírili prach a útržky papiera a hoci svietilo slnko a obloha mala jasne belasú farbu, všetko bolo akési nevýrazné, pravda, až na všade prítomné plagáty. Zo všetkých rohov, na ktoré mal dobrý výhľad, zízala nadol tvár s čiernymi fúzmi. Jedna sa nachádzala aj na priečelí domu naproti. VEĽKÝ BRAT ŤA POZORUJE, hlásal nápis a jej tmavé oči sa hlboko zabodli do Winstonových. Dole na ulici sa o roh zachytil ďalší plagát, kŕčovito vo vetre plieskal a raz zakrýval a raz odkrýval jediné slovo ANGSOC. Pomedzi strechy sa v diaľke zniesol vrtuľník, chvíľu sa trepotal vo vzduchu ako mucha mäsiarka a oblúkom opäť odletel. Bola to policajná hliadka, ktorá nazízala ľuďom do okien. Tieto hliadky neboli dôležité. Dôležitá bola iba Ideopolícia. ...