„Aké veľké deti máte?“

„Miša mala šestnásť a Dávid bude mať dvanásť. Na šestnástku jej manžel kúpil skúter, zlatý tatko, šalela... hej... zlatý tatko si ju vie podplatiť...! A ja chcem bike rampu a nový BMX, jačal Dávid. A ja Tádž Mahal, prskla som uštipačne...“„Po smrti?“ vyskočilo zo mňa.

„...hahaha... a načo potom? Teraz! Kašlem ho! Normálne ho kašlem. Nech si ide do tých svojich Álp... hahaha... keby aspoň Paríž objednal, ale Ta-li-já-á-nsko? ...to je nonsens... výslovne som povedala, že Istambul chcem...“

„Čím je manžel?“ odvážila som sa opýtať.

„Je podnikateľ... hahaha...“

„A vy ste zamestnaná?“

„Áno, vlastním agentúru...“

Nedozvedela som sa veľa a tiež som dovtedy nevedela, že „vlastniť“ je zamestnanie.

„Normálka, zamestnávam dve baby... hahaha...“

Nedokázala som sa s ňou zhovárať. Ja, príliš rezervovaná, ona, absolútne neviazaná. Všetko vybavila šmahom ruky. Ľavou zadnou. A svojim hahaha.

Neostávalo mi nič iné, len počúvať jej ventilovanie. Nechcene som si spájala jej zlátaniny ako puzzle, ale aký obrázok ma očarí na konci, som netušila.