Dominik Dán: Beštia

„Ja som… chcel som…“ vyjachtal a previnilo zvesil hlavu. Naozaj nevedel, prečo to urobil. Keď našiel dážďovku, bezmyšlienkovite do nej kopol, ale netrafil. Špica sandálu ju minula o nepatrný kúsok, odrazila sa od zeme a iba ju oškrela. Cez malú trhlinku presakovalo trochu krvi a lepkavá žltkastá tekutina. Červ sa zvíjal v bolestnej agónii. Ondrík si to spočiatku nevšímal a vybral sa cez dvor k bratovi, ktorý vystrájal na múre z nepálených tehál a veľmi ľahko si mohol zlomiť nohu alebo ruku. Odrazu sa zarazil a… zvážnel. Pred očami sa mu zatmelo, dvorček aj s neposedným bratom zmizol, kdesi z hĺbky podvedomia sa vynorila krvavá doráňaná dážďovka, jej kŕčovité pohyby, v zátylku pocítil príjemné mravčenie a… potom mu niekto pošepol, aby ju dokončil. Nejaký hlas. Nebolo to jasné, hlas nepatril žiadnej konkrétnej osobe, nevedel by ani povedať, či bol mužský alebo ženský, či bol milý alebo nepríjemný, či ho prosil alebo rozkazoval… Bolo to jednoducho vnuknutie, a pretože ho nevedel opísať a pochopiť sám, ani sa nepokúsil vysvetliť to matke. Poslúchol a vrátil sa, zodvihol dážďovku, chvíľu si ju prevaľoval na dlani, potom ju šmaril o zem a zodvihol nohu… Nie! To nie je ono!! Chcelo by to… Zašliapnuť je málo! Hlas presne a razantne diktoval panovačným tónom, čo treba urobiť. Ondrík chvíľu nerozhodne stál a nechápal, čo od neho chce. Hlas mu šepkal… aby… nešliapal, vraj je to málo… aby… strčil… aby do nej… niečo strčil… aby do nej niečo strčil… niečo strčil… aby do nej… Našiel slamku, zubami jej vylepšil hrot, strčil ju do nej… a mal pri tom zvláštny pocit, akoby to tak malo byť, teraz a navždy… akoby to bolo úplne normálne a malo to tak byť! Odteraz už vždy… Keď skončil, srdce mu divoko poskakovalo, dych mal prerývaný a plytký, na čele sa mu leskli kropaje potu a krútila sa mu hlava. Trvalo to iba krátku chvíľu… potom… sa vrátil pred rodný dom na ušliapanú hlinu dvora, k bratovi a k mamke, ktorá ho podistým mala veľmi rada. Precitol. „Ondrík, aj dážďovku stvoril sám Pán Boh, ako všetko živé na tomto svete, a narobil sa s ňou rovnako ako s nami. Nezaslúži si, aby si sa takto rúhal a vysmieval sa mu. Všetci sme stvory Božie a každý má rovnakú chuť žiť, rozumieš mi? Máš už desať, musíš vedieť, čo je dobré a čo nie…“ karhala ho matka a rukou mu zašla do hustej čiernej štice. Rýchlo pokýval hlavou, aby zmiernil jej rozhorčenie. Aj tak nerozumel. „Každého živého tvora bolí, keď mu ubližujú… aj dážďovku, ako keď na teba pľujú, alebo keď ťa otec… rozumieš? Už nikdy neubližuj živým tvorom, nepatrí sa to! Sľubuješ?“ „Áno… mamička.“ „Už nikdy…“ „Sľubujem, už nikdy…“ Ale nebol si celkom istý…