Krst ohňom
1 / 2
Dušan Mitana: Krst ohňom - úryvok z poviedky Hra na cudzích
Sedel som na Kamennom námestí, na lavičke vedľa trafiky, čakal som na Vieru. Mala prísť o tretej. Bolo ešte len pol štvrtej, vedel som, že najneskôr do štvrtej dobehne, unavená, zadychčaná, spotená; namiesto pripravených výčitiek sa budem cítiť previnilo. Fajčil som, ani cigareta mi nechutila, s nevôľou som pozoroval belasý dym, ktorý sa rozplýval v prežiarenom vzduchu. Na celom námestíčku zaliatom popoludňajším slnkom nás bolo iba zopár. Opekalo s tu niekoľko penzistov – traja driemali, štvrtý sa nechcel poddať a zanovito si ovieval bledú, spotenú tvár zloženými novinami – a jedna mladá žena v zelených letných šatách: apaticky klipkala zelenými ospalými očami, ruky zložené na svojom veľkom bruchu, prstami klopkala po ňom ako bubeníčka. Čakala na budúceho otca, ktorý išiel nakupovať, tvár chorej, syrovo bielej farby posiatu veľkými hrdzavými škvrnami mala poliatu potom. Zdalo sa mi, že ju premáha nevoľnosť, bol som zmätený a vystrašený – omdlieva? Čo budem s ňou robiť? S úľavou som si oddýchol, keď sa k nej vrátil muž s plnou nákupnou taškou, jemne, láskavo ju vzal pod pazuchu a opatrne ju viedol k zastávke električky. Snažil som sa vžiť do jeho situácie, ale márne. Nevedel som si to ani predstaviť, nešlo mi do hlavy, že už onedlho to bude aj na Viere vidieť a ja budem kráčať vedľa nej a budem musieť odolávať pohľadom okolidúcich. Predstavoval som si, pokúšal som sa predstaviť si, ako zmení tehotenstvo jej zvaj, výzor, dušu, premýšľal som, či sa jej pokazí pleť, či jej opuchne tvár a zhrubnú nohy. Najradšej by som ju poslal prežiť tie mesiace do pôrodu niekde do hôr alebo k moru, ale na to by som musel vyhrať v Športke. Prišla o tri štvrte na štyri. Zadychčaná, unavená, spotená. Odhrnul som čierne vlasy padajúce do očí a bozkal som ju na čelo. V sieťovke som zbadal rajčiny, papriku a cibuľu; po období praženice, guláša a zemiakov s kyslým mliekom prišla lečová sezóna. Už dva týždne sme jedli iba lečo, pomaly, ale iste rástla vo mne túžba vyhubiť všetkých zeleninárov. „Ideme domov? Variť lečo?“ fúkol som jej do očí trochu cigaretového dymu. „Vrahúň! Uvedom si, že zabíjaš dva životy naraz,“ ľútostivo sa phladkala po bruchu. „Chápem, fajčenie škodí zdraviu nefajčiarov,“ prikývol som. „Keď sa narodí, budem fajčiť len na balkóne.“ „Lepšie by mi bolo samej s tým fafrnkom.“ Hrala sa na budúcu matku, potrestanú krutým osudom. „Skočím kúpiť pár fliaš piva,“ povedal som. „Skoč, ale nezlom si nohu. Zdá sa mi, že ide na mňa závrat.“ Hrala sa na ženu trpiacu predpôrodnými bolesťami. Keď som sa zdvihol z lavičky, zastavila ma: „Vieš na čo sa skutočne teším?“ spýtala sa. „Až napíšeš poviedku, ktorá sa bude volať Naivná šestonedieľka.“