Hawránok
1 / 2
Keby som bola Bariom, možno, že by mi sily stačili a došla by som bez viditeľnej únavy až do Hawranieho chrámu. Ja som však bola len slabým pätnásťročným dievčaťom. Už po niekoľkých hodinách cesty ma začala zmáhať únava. Potkýnala som sa o kamene a ledva prepletala nohami. Ollam Mart si to všimol. Ustarostene prišiel ku mne a podotkol: „Tvoja matka sa zrejme o teba nestarala tak, ako by sa mala starať o dieťa, čo vyšlo tretie z jej lona. Vyzeráš unavene. A... „ na chvíľu zaváhal, akoby hľadal správne slová (skúmavo si ma pritom prezeral ostrými očami, ktorým dala silu Hawrania bohyňa) a dodal: „priveľmi krehko! Ako dlho ťa pridájala?“ Odpovedala som mu podľa pravdy: „Nepridájala. Našla mi dojku. Otrokyňu Ywru, tá sa o mňa až doteraz starala.“ Pobúrene pokrútil hlavou, no potom hnev v jeho tvári vystriedalo zamyslenie: „Nie je to tá žena, čo kráča za nami?“ Obzrela som sa.., a až vtedy som zistila, že moja stará verná Ywra odišla od matky, aby ma sprevádzala v posledných dňoch. „Áno, je to ona!“ „Tak nech sa o teba stará aj ďalej,“ súhlasil Ollam Mart. „Do Luggnasadu[1], kedy má Hawrania bohyňa svoju slávnosť, je ešte mnoho dní, budeš niekoho potrebovať. Zveril by som ťa niektorému zo žrecov, ale občas mávajú divné chúťky a ja chcem, aby si bol pre Hawraniu bohyňu taký nedotknutý a čistý, ako si teraz.“ Hovoril so mnou, ako keby som bola chlapec a tak som usúdila, že asi nevie, že som dievča. Alebo, ak to vie, tají to pred ostatnými žrecmi. Ukrýva moje tajomstvo tak dokonale, že radšej klame aj sám seba. Bola som však rada, že súhlasí s tým, aby ma Ywra sprevádzala. Preto som sa ho opýtala: „Dovolíš mojej otrokyni, aby išla vedľa mňa?“ „Nepatrí sa to,“ odmietol, „nech kráča ďalej za sprievodom.“ „Aký je chrám Hawranej bohyne?“ pýtala som sa ďalej, pretože zvedavosť premohla môj strach z temnej a neznámej budúcnosti. „Je väčší ako Hwozd, z ktorého pochádzam?“ Zasmial sa krátkym hrdelným smiechom. „Aj keď je to len Hawránok, najmenší z chrámov mojej bohyne, predsa je väčší, ako všetko, čo si doteraz videl. Je v ňom háj, kde prebývajú služobníci bohyne – biele havrany. Sedia na konároch, akoby boli z kameňa, nehybní, zdá sa, že takmer mŕtvi, ale nie, nie sú mŕtvi, sú jej očami.., cez nich bohyňa všetko vidí. Kto do Hawránku prichádza, kto z neho odchádza, kto je hodný obete a kto nie.“ „Vidí aj mňa?“ znepokojila som sa. „Vidí,“ prikývol Ollam Mart, „vyhliadla si ťa už vtedy, keď si bol iba zrnkom v lone Erborg.“ Rozmýšľala som nad jeho slovami celou cestou, až kým sme neprišli do Hawránku. Keď som uvidela chrám, pochopila som, že som na mieste, kde je brána do Zásvetia. Všetko tu bolo príliš krásne. Akoby nad Hawránok čarodejnica Dahud rozprestrela svoj plášť a premenila smrť na sen o večnej mladosti.
[1] Keltský sviatok, oslavoval sa na jeseň a Kelti počas neho prinášali ľudské obete