Andrea Gregušová, Nastia Sleptsova: Gréta

Jedného dňa Gréta ochorela. Predstavte si, zachrípla. Stratila hlas. Na úsvite otvorila oči a hneď aj ústa. Chcela spustiť svoju rannú pieseň:

„Wuiiii – wuaaaa – dobrééé ráááno sa želáááá!"

No namiesto sladkých tónov sa jej z hrdla ozvalo len:

„Dobrchhhh, chrrrrk..."

Skúsila si odkašľať, prehltla slanú vodu, nadýchla sa najhlbšie ako vedela, ale nič nepomohlo. Naďalej len chripela a vŕzgala, a to tak príšerne, že zobudila svojho brata Bruna.

„Prečo si si na hlas nedávala pozor?" zlostil sa Bruno.

„Večer, keď som zaspávala, ešte som ho mala. Aha, tu – v hrdle," zaškrípala nešťastná Gréta.„Ja, ja... naozaj neviem, čo sa stalo."

Bruno si poklepal po čele.

„Stavím sa, že si chrápala s otvorenými ústami. Takto," mudroval a vypustil z úst bublinky, nech Gréta vidí, ako ľahko jej mohol hlas z hrdla vyšumieť.

Zronená Gréta lamentovala a zalamovala plutvami, až sa more vlnilo.

Bruno dostal nápad:

„Poďme k prababičke Priscile. Je najstaršia a najmúdrejšia."

Veľryba Priscila býva na okraji koralového útesu. Riadi celú veľrybiu rodinu. Práve ona naučila Grétu spievať. Kto iný by im mohol lepšie poradiť?